V lesnom zátiší dolinky Olinky žije aj výr Hnedoš. Počas dňa odpočíva vo svojej skrýši na výklenku skaly Aly. Pohľady Slnka Zlatoviečka nerobia jeho očiam dobre, a tak sa pred ním skrýva. Zo svojho úkrytu vylieta len vtedy, keď Slnko nepláva po modrom nebi, ale už je schované za horami a na dolinku Olinku padne súmrak. Vtedy môže veľké okále otvoriť doširoka. Keď však noc končí a začína sa rozvidnievať, musí sa výr Hnedoš ponáhľať domov. Mnohé stvorenia prababičky Prírody, ktoré v noci spia, výra vôbec nepoznajú. Niektoré však dobre poznajú jeho chúťky poľovať na ich mláďatká.

Zajac Ušiak má svoj brloh urobený v húštine kríkov na okraji lúky. Cíti sa tam bezpečne, aj keď ho zavše líška Hrdzoška či orol ponaháňajú. S výrom sa však ešte nestretol. Niet sa čomu diviť, veď svoj brloh Ušiak opúšťa, až keď sa Slnko Zlatoviečko vyšplhá nad okolité vrchy. No a z paše sa vracia domov skôr, ako sa schová za hory. A tak sa zajac Ušiak dozvedel o tom, že na lúku chodí loviť výr Hnedoš až od srnky Aranky.

• Výr Hnedoš - výr skalný                                        Zajac Ušiak - zajac poľný

- Zajac Ušiak, dávaj si pozor na výr Hnedoša, - upozorňovala ho srnka Aranka. - Už dvakrát mi chcel uchmatnúť moje malé srnčiatka. Našťastie som však bola v strehu a včas sme  pred ním ušli tuto do húštiny.

- A kedy ťa to naháňal? - spýtal sa Ušiak. - Ja som sa s ním tu na lúke doteraz nestretol. Viaceré zvieratá mi však rozprávali ako ich chcel chytiť.

- Raz na nás zaútočil skoro ráno, druhýkrát zase za súmraku, - vravela srnka. - Výr nemôže lietať v dolinke Olinke počas dňa, lebo mu Slnko páli okále a on vtedy skoro nič nevidí. Vtedy sa nemusíš báť, že by ťa ponaháňal. Dávaj si však veľký pozor, keď na oblohu nekraľuje Slnko Zlatoviečko.

- Dobre, ďakujem ti za radu, - odvetil zajac.

Zajac Ušiak si potom dával na lúke oveľa väčší pozor ako predtým. Na pašu vychádzal až vtedy, keď sa Slnko Zlatoviečko dívalo už vysoko z modrej oblohy. No a nazad z paše bol vo svojom brlohu už dávno predtým, ako Slnko Zlatoviečko zapadlo za vrchy.

Raz sa však Ušiak pozabudol. Kvety na lúke mu tak chutili, že sa pásol ešte aj za súmraku a nevšimol si, že na oblohu sa pomaly vyhupol mesiac.

Ako si tak pochutnával na kvetoch a tráve, odrazu sa nad lúkou mihol zvláštny tieň.  Až vtedy sa Ušiak spamätal.

- Veď to je už súmrak, - zadumal sa. - Čo ak ma tu teraz chytí výr Hnedoš?

Tak sa dal vnohy a uháňal do brlohu čo mu sily stačili. No výr si ho všimol a bol mu v pätách. Už-už načahoval nohy a roztváral pazúry že ho chytí, keď Ušiak prudko zabrzdil a dal sa utekať opačným smerom. Kým sa Hnedoš otočil v povetrí a chcel zaútočiť znovu, po zajacovi už nebolo ani chýru.

Ušiak stihol dobehnúť do brlohu v poslednú chvíľu. Bol zadychčaný a od veľkého strachu mu rýchlo búšilo srdiečko. Celú noc potom nezažmúril ani jedno oko. Aj keď na druhý deň vyšlo na nebo Slnko Zlatoviečko a v dolinke Olinke vládol jasný deň, bál sa vyjsť z brlohu. Keď mu však začalo od hladu škvŕkať v bruchu, opatrne sa vytiahol zo svojho pelecha. Po tomto nepríjemnom zážitku dával na lúke veľký pozor. Aj keď mu tráva veľmi chutila, už nikdy nevychádzal na pašu pred svitaním a vždy sa domov vrátil ešte pred súmrakom. Potom sa už veru zajac Ušiak s výrom Hnedošom nikdy viac nestretol.