Obýva Európu, Áziu, severnú Afriku a Sever­nú Ameriku. Z 35 geografických rás palearktickej oblasti žije u nás líška hrdzavá európska(Vulpes vulpes crucigera), rozšírená vo veľkej časti Európy. Líška je náš najbežnejší mäsožravec. Vyskytuje sa prakticky vo všetkých typoch biotopov, kde nájde vhodnú potravu. Podmienkou je len miesto, kde si môže nájsť úkryt. V posledných rokoch sa objavujú správy o výskyte líšok na smetiskách a vo veľkých mestách, kde sa živia odpadkami.

Líška je samotársky a túlavý živočích, pospolito žije iba matka s mláďatami alebo niekoľko súrodencov. Pária sa v januári - februári, pričom zvádzajú samce o samice boje. Najmä vtedy, no aj inokedy, sa ozývajú štekaním.

Tento prevažne nočný lovec značkuje teritórium veľkosti asi 100 ha chlpmi a výkalmi. Hrani­ce svojho teritória si samec značkuje močom, trus necháva na nápadných miestach. Samica si takto značkuje okolie brloha. Výlučkami análnych žliaz, najmä osobitnej pachovej žľazy umiestnenej nad koreňom chvosta, líšky vábia partnerov. Spária sa spravidla v brlohu a potom nasleduje tzv. zviazanie partnerov (ako pri psoch). Po 50 až 60-dňovej gravidite sa líške v apríli narodí 4-6, niekedy aj viac slepých líšťat, ktorým sa oči otvoria asi po 2 týždňoch. Cicajú 7-8 týždňov. Keď trocha odrastú, rady sa slnia a hrajú pred brlohom, kam im matka nosí vopred natrávenú mäsitú potravu, ktorú im vyvrhuje zo žalúdka, neskôr usmrtenú korisť, potom živú, a napokon ich priúča lovu. Koncom leta sa líšťatá osamostatňujú a rodina sa rozpadáva.

Pohlavne dospievajú ako desaťmesačné. Samec zostáva pri samici aj počas výchovy mláďat a pomáha zaobstarávať potravu. Koncom jesene sa však rodina rozpadá. Pohlavnú dospelosť dosahujú v 10 mesiaci veku. Potravu s obľubou loví v poľných kultúrach. Jej potrava je rôznorodá: zdochliny, drobné zemné cicavce, vtáky a ich vajcia, obojživelníky, hmyz, slimáky a lesné plody.

Líška je jedným z hlavných prenášačov besnoty (nie každý jedinec!) a podľa overených prípadov v posledných desaťročiach aj mimoriadne nebez­pečnej alveolárnej echinokokózy, vyvolávanej ma­lým parazitom z triedy pásomníc. Pri sťahovaní koží z ulovených líšok nechránených rukami sa človek môže nakaziť i nebezpečnou leptospirózou; aj prvky vyvolávajúce toxoplazmózu sa môžu preniesť na. človeka. Na druhej strane reguluje početnosť tzv. škodlivých hlodavcov a vykonáva sanitárnu funkciu v ekosystéme.

Trus

líška hrdzavá - trus

Trus je valcovitý na jednom konci zahrotený, 4 - 8(10) cm dlhý a asi 2 cm hrubý šúľok, ktorý zvyčajne zanecháva na nápadných alebo vyvýšených miestach, "machových vankúšoch", trsoch ostríc, často aj na krtincoch; pozostáva z niekoľkých zaškrtených kúskov, posledný je na konci skrutkovite zahrotený, často chumáčom nestrávenej srsti; zvyšky potravy v truse a aj jeho zafarbenie môžu byť veľmi odlišné; ak prevládajú v potrave hlodavce je sivý, niekedy obsahuje aj časti hmyzu, v lete a na jeseň podľa farby plodov.

Odtlačky

líška hrdzavá - odtlačky

Štyri voľné prsty v prednom i zadnom odtlačku, výrazne otlačené sú brušká, prostredné prsty posunuté dopredu a špičky smerujú k sebe; odtlačok prednej časti chodidla je oválny a široko elipsovité pretiahnutý; odtlačok chodidla zadnej nohy má vonkajšie prsty posunuté dozadu až za konce brušiek stredných prstov; dĺžka kroku sa pohybuje od 20 až do 40 cm; pre mierny klus je charakteristická priama čiara stopy - čiarovanie; pri behu kladie predné laby tesne za zadné, čím vzniká dvojica odtlačkov a šľapaje všetkých štyroch nôh sú samostatne; pri rých­lom behu líška skáče dlhými skokmi, pričom vysúva zadné nohy ďaleko pred predné a tak vytvára tvar lichobežníka; pri behu na snehu zanecháva aj stopu chvosta; stopy si možno pomýliť s jazvečíkovými, ale ten pri pokluse na mäkkom podklade zanecháva sled šľapají v podobe kľukatej čiary (p = 3,5 - 6 cm, z = 4 - 6,3 cm). Sú podobné psovi domácemu (Canis familiaris, 4 - 7,5 cm), pričom dĺžka kroku býva rozdielna podľa veľkosti psa v rozmedzí 10 - 25 cm; v stopovej dráhe sa šľapaje križujú alebo po úteku vznikajú lichobežníkové obrazce, čím sa líši od vlka, ktorý väčšinou čiaruje (zadné laby kladie do stôp predných).

Stavby

Líšky obývajú hlavne zemné nory. Podzemné nory prednostne vyhlbujú na slnečných svahoch. Líščí brloh máva rozvetvenú sústavu chodieb s niekoľkými východmi. Hniezdnu komoru si líška vystiela srsťou, ktorú si vytrháva najmä z brucha. Jej brloh, najmä zjari, zďaleka poznať podľa kopy vyhrabanej zeminy.

Otvor podzemnej nory je s priemerom väčším ako 20 cm zvyčajne s čerstvo vyhrabanou zeminou pred vchodom; obývaný brloh môže byť v 5-6 m hĺbke; z nory cítiť typický líščí zápach; brloh najčastejšie v ľahšej pôde na južných slnečných stráňach; na jar je vyhrabaná zemina vejárovito rozmetaná (pred vchodom menej zeminy); nora môže mať aj viac východov na rôzne strany, najčastejšie ak zaujala brloh po jazvecovi; pri vchode vidieť šľapaje, trus a zvyšky koristi. Neraz ho obývajú spolu, na veľkú nevôľu úzkostlivo čistotného domáceho pána.

Ak si brloh vyhrabala sama, je jednoduchší, má len jeden otvor s priemerom okolo 25 cm a má dve komory - jedna je ležiskom (často vystlaná aj textíliami) a druhá zásobárňou potravy, staršie systémy nor majú niekoľko širších vchodových otvorov a úzke ventilačné komíny. Nezriedka možno nájsť dieru do líščieho brloha v starom stohu, aj uprostred lánov polí alebo v melioračných kanáloch, ktorými sa nenápadne pohybuje po krajine a ľahšie sa dostáva ku koristi.