Prírodovedci to považujú za jeden z najvýznamnejších prírodných fenoménov na našej Zemi.

Pozorovania z prírody svedčia o tom, že na Slovensko sa už navracajú zo svojich zimovísk sťahovavé vtáky. Aj vysoko do hôr, kde ešte panuje zimná a nie jarná nálada, prileteli prví operení navrátilci. A tak v ostatných dňoch ožili ľudské príbytky spevom škorca obyčajného a trasochvosta bieleho. K horským bystrinkám, ktoré sú ešte na mnohých miestach zakliate v ľade, sa už navrátili nedočkavé trasochvosty horské. Na lúky už stihli priletieť zase škovránky poľné. No a svoje miesta v lesných zátišiach už obsadili drozdy čierne a trskotavé. Tieto "najnedočkavejšie" sťahovavé vtáky zimovali najbližšie k nám, a to v oblasti Stredozemného mora. Tie sťahovavé operence, ktoré sú "zimomravejšie" a museli sa za teplom odsťahovať až do rovníkovej Afriky, sa k nám navrátia až v priebehu apríla a v prvej dekáde mája.

Ako trafia domov?

Lastovičky, belorítky, mucháriky, sedmohlásky či dážďovníky musia prekonať na svojej púti domov až niekoľko tisíc kilometrov, a tak nečudo, že do svojich rodísk dorazia až medzi poslednými.

Škorec lesklý

Naši predkovia, ktorí boli spätí s prírodou viac ako my súčasníci, a všímali si život v jej zátišiach pozornejšie, vedeli, že keď zavíta na humno prvý trasochvost biely (ľudovo zvaný blysk), treba chystať náradie na práce do poľa. Aj keď neboli prírodovedcami, pranostiky sformulované nimi na základe dlhodobých pozorovaní: Na Gregora (12 marec) lastovičky letia od mora, Rehor prevezie kukučku cez more,  resp. Panna Mária (25. marec) zo zásterky lastovičky vypúšťa sú pravdivé. Sťahovavé vtáky, ktoré zimovali až v rovníkovej Afrike, sa naozaj musia vydať na spiatočnú cestu do svojich letovísk k nám už počiatkom marca, aby v druhej polovici apríla dorazili na hniezdiská.

Prírodovedci považujú sťahovanie vtákov za jeden z najvýznamnejších prírodných fenoménov na našej Zemi. Aj keď našich operených spolupútnikov nikdy nikto neučil zemepis, vedia potrafiť na jar do svojich rodísk a potom zase na jeseň na svoje zimoviská...

Pri migrácii sa vtáky orientujú jednak podľa polohy Slnka, Mesiaca a hviezd na oblohe, ako aj podľa magnetického poľa Zeme. Tvoria ho siločiary, ktorých sila a sklon k povrchu Zeme sa menia - na póloch sú takmer kolmé, zatiaľ čo na rovníku sú rovnobežné s povrchom. Operence cítia svoju polohu podľa uhla, pod ktorým magnetické siločiary pretínajú na danom mieste zemský povrch.

Za jasných dní sa vtáky na migrácii orientujú podľa polohy slnka na oblohe. Keďže sa poloha slnka na oblohe v priebehu dňa mení, vtáky musia vedieť "korigovať" tento jav. Takúto "matematickú operáciu" dokážu vyriešiť pomocou svojich vnútorných biologických hodín.

Vtáky sú však schopné určiť svoju polohu aj vtedy, keď je slnko skryté za mrakmi. Operence sú totiž schopné vnímať aj vzor tzv. polarizovaného svetla. Svetlo vstupujúce do zemskej atmosféry kmitá vo všetkých smeroch, avšak pri prechode atmosférou sa polarizuje, takže lúče kmitajú len v jednom smere. Rozsah a uhol polarizácie závisia od polohy slnka na oblohe. Vtáky sú teda za pomoci vnímania polarizovaného svetla schopné lokalizovať presnú polohu slnka na oblohe zatiahnutej mrakmi, ak vidia aspoň kúsok čistého neba.