Lesné a lúčne zátišie dolinky Olinky je domovom srnky Aranky. Je hanblivá, a veľmi nerada sa ukazuje na lúke. Najradšej vychádza na pašu skoro ráno alebo tesne pred príchodom súmraku.
Počas mája sa srnke Aranke narodilo malé srnča. Veľmi sa na ňu ponášalo, avšak jeho kožúšok zdobili navyše ešte biele fľaky. V prvých dňoch života si takéto odlišné sfarbenie odevu malé srnča vôbec nevšímalo. Keď však trochu povyrástlo, začalo uvažovať nad tým, že má iný kožúšok ako jeho mama.
Srnka Aranka a srnčatá - srnec hôrny- Mamička, naozaj si ty moja mamička? - opýtalo sa raz srnča.
Srnke Aranke táto otázka skoro vyrazila dych: - A prečo by som nemala byť tvoja mamička?
- Preto, lebo môj kožúšok sa na tvoj vôbec nepodobá, - odvetilo srnča. - Malé zajace spod liesky Agnesy sú presne také, ako ich mamička, aj mláďatá líšky Falošnice spod uja Javora sa na ňu celkom podobajú.
- Och, ty moje malé srnča, - povzdychla si srnka Aranka. - Tak teba trápi, že máš srsť pofŕkanú bielymi fľakmi. A preto si myslíš, že nie si moje?
- Áno, - odvetilo srnča.
- Tak ja ti prezradím, prečo ti prababička Príroda pokropila kožúšok bielymi fľakmi, - povedala mamička srna. - Keď som bola taká malá ako ty i ja som mala srsť pofŕkanú takýmito škvrnami. No časom sa mi biele fľaky úplne stratili.
- To znamená, že aj mne vyblednú, keď budem taká veľká ako ty? - spýtalo sa zvedavé srnča.
srnča- To vieš, že sa ti stratia, - upokojovala svoje malé srnča Aranka. - Ale chcem ti vysvetliť, prečo si sa mi narodila s takým pofŕkaným kožúškom. Preto, aby si bola tu v zátiší lesa lepšie maskovaná pred bystrými očami rysa Ostrovida a vlka Tuláka. Keď presvitá pomedzi koruny stromov dovnútra lesa Slnko Zlatoviečko, tak na hnedom lístí svietia presne také isté škvrny aké máš na kožúšku ty. No a tak keď tam ležíš v lístí schúlené bez môjho dozoru, tak ťa nikto neuvidí, lebo dokonale splývaš s okolím.
- No vidíš, a ja som si už namýšľalo, že nie som vôbec tvoje. - povzdychlo si srnča.
- Prababička Príroda to tak zariadila, že každé malé srnča sa narodí so škvrnami, - pokračovala srnka Aranka. - Keď však už budeš mocná a sama budeš vedieť utiecť pred nepriateľmi, kožúšok sa ti prefarbí dohneda. Všetky biele škvrny, ktoré ťa teraz maskujú a chránia, sa postupne stratia.
- Mamička, také som rado, že si moja! - zvolalo srnča. - Neviem si predstaviť, čo by som si bez teba samé počalo.
Na sklonku leta sa slová srnky Aranky vyplnili. Za ten čas srnča povyrástlo a nepotrebovalo už opateru svojej mamy, a tak postupne všetky biele fľaky na jeho kožúšku vybledli. Teraz sa už na ňu celkom ponášalo, akoby jej bolo z oka vypadlo.