Prevádzkovanie školského programu Na túru s NATUROU a aktualizácia portálu sú od júna 2020 ukončené.

Na túru s Naturou

Atlas živočíchov

Vysvetlivky O chrapkáčovi Rapkáčovi

chriašteľ poľný / chrapkáč Crex crex

Detail druhu

Skupina biotopov

  • nelesné, vodné

Výskyt počas roka:

  • Ikona - jar
  • Ikona - leto
  • Ikona - jeseň

Aktivita počas dňa:

  • Ikona - svitanie
  • Ikona - deň
  • Ikona - súmrak
  • Ikona - noc

Ochrana:

  • Ikona - Bernský dohovor
  • Ikona - Natura 2000
  • Ikona - Lokálne zákony a vyhlášky

Stupeň ohrozenia:

  • Ikona - závislý na ochrane

Ilustrácia chriašteľa poľného (Crex crex)

Chriašteľ poľný je typic­kým obyvateľom lúčnych po­rastov vo vlhkých oblastiach. Menej často sa s ním stretáva­me na poliach s obilím.

Sťahovavý, prilieta v V., odlieta v IX.-X. Obdobie rozmnožovania je v VI.-VII. Počas pytačiek sa samce chriaštelov poľných ozývajú typických nosovým škrekotaním. Len čo sa k tokajúcemu samcovi chriašteľa poľného pri­blíži samica, začne jej samček dvoriť tanečným krokom a pred­vádzaním hrdzavo sfarbených škvŕn na krídlach. Niekedy svo­jej vyvolenej dokonca prináša svadobný dar v podobe dážďovky alebo nejakého slimáka.

Hniezdo na zemi tvorí jamka vystlaná steblami a listami tráv. Zakryté je hustou a vysokou trávou. Často hniezdi aj v strede kríka. Stavebný materiál je úhľadne poprekladaný. Po vyhniezdení to už neplatí, lebo hniezdo stráca svoj pôvodný tvar. Od hniezd poľných kúr sa líši čašovitým tvarom, väčšou výškou a hrubou vrstvou v podstave. Samica sedí na vajciach sa­ma. Početnú znášku umiestňuje do plytkej, suchou trávou vystlanej jamky v zemi. Asi po dvoch týždňoch sa vyliahnu mláďatá. Matka ich kŕmi počas prvých troch až štyroch dní. Potom si už malé chriaštele musia zháňať potravu samy. Zdržujú sa stále v blízkosti matky, ktorá ich chráni ešte zhruba 30 dní. Veľa malých chriaštelov zahynie už počas prvých týždňov života. Chriašteľ poľný potrebuje čo najprirodzenejšie lúky s pes­trým zložením rastlín.

Živí sa tu šťavnatými mladými steblami, semenami a drobným hmyzom, ale nepohŕdne ani mäkkýšmi dážďovkami, stonožkami a pavúkmi.

"Deň" sa pre tieto samotárske vtáky začína až so súmrakom. Za teplých nocí bez zrážok chriaštele prestávajú byť aktívne až v skorých ranných hodinách. Tieto vtáky dokážu žiť veľ­mi skryto a len ojedinelo nám prezradia svoj úkryt. Prebehu­jú prikrčené medzi vysokou trávou a obyčajne držia pred­nú časť tela a hlavu nižšie ako chvost. Čas od času sa vzpria­mia a s natiahnutým krkom medzi vysokými steblami sa obzerajú po okolí, či odniekiaľ nehrozí nebezpečenstvo. V tejto pozícii vydávajú svoje zvlášt­ne volanie. Chriašteľ poľný vzlieta sku­točne len v prípade krajnej nú­dze. Pri vyrušení sa pomaly zdvihne od zeme s nohami spustenými dolu, preletí niekoľko metrov a opäť pristane vo vyso­kej tráve. Namiesto lietania sa chriaštele poľné radšej zachra­ňujú behom. Prekľučkujú vy­sokým porastom, pričom to iba krátko zašuští - pripomína to skôr pohyb nejakého hlodavca. Aby sme začuli hlas chriašteľa poľného v prírode, mu­síme si zvoliť vhodný čas a vy­praviť sa na správne miesto. Chriaštele sa najviac ozývajú za dusných júnových a júlových večerov, keď je vzduch plný bzučiacich komárov. Vhodnými miestami na počúvanie sú roz­siahle podmáčané lúky, ktoré na okrajoch prechádzajú do pastvín alebo polí. Nie je ľahké medzi hučaním poletujúceho hmyzu rozo­znať chrapľavé volanie chriaštelích samcov. Ich hlas môžeme prirovnať najskôr k zvuku hrebe­ňa prechádzajúceho po niečom tvrdom. Pomerne úspešná býva metóda lákania chriašteľov poľ­ných na magnetofónový záznam ich volania.

perie: tmavé perie na chrbte má širokú svetlohnedú obrubu, takže sa zdá, akoby bol chrbát chriašteľa šupinatý. Spodná strana tela má matnehnedavé sfarbenie prechá dzajúce vpredu do červenohnedých prúžkov. Hrdlo, hruď a boky hlavy sú sivomodré. Jednotvárne hnedočierne sfarbe­nie mláďat je u vtákov, ktoré obývajú trávnaté porasty, veľmi neobvyklé.

Krídlo nie je na vrchnej strane so svetlohrdzavohnedou farbou, čím sa líši od ostatných chriašteľov rodu Porzana a dĺžkou zobáka pod 25 mm od chriašteľa vodného. Mláďatá v prachvom šate majú čierny aj zobák, čím sa líšia od ostatných chriašteľov rodu Porzana. Chrapkáč obýva rovnaké miesta ako prepelice poľné. Tro­chu sa im podobá aj sfarbením, je však výrazne väčší. Nemci mu preto začali hovoriť Wachtelkonig, teda "prepeličí kráľ".

Hlavne za súmraku a v noci sa ozýva charakteristickým volaním, ktoré znie niekedy ako "krek-krek", inokedy "rerrp rerrp" akoby niekto prechádzal zápalkovou krabičkou po zuboch hrebeňa. Svojrázne dvojslabičné vola­nie samcov pripomína škrekotanie žiab. Ľudia si ho prepisovali rôzne, latinské meno Crex crex je jed­ným takýmto prepisom do ľud­skej reči. Podľa charakteristického hlasu je známy aj pod zaužívaným menom chrapkáč.

Trvanie:3 sekúnd, veľkost:0.07 MB, Formát: mp3/ogg