Škovránka Ránka pozná každé stvorenie, ktoré žije v lúčnom zátiší dolinky Olinky. On je tým ranostajom, ktorý zobúdza zo sladkého snenia každého vtáčika na lúke i v okolitom lese. Podnájomníci dolinky Olinky ho nepoznajú ani tak podľa sfarbenia, ale skôr podľa jeho lahodného švitorenia. Akoby ho aj mohli poznať podľa vzhľadu, keď skoro celý deň trilkuje vysoko z modrého oblohy, kde ho neuvidí ani oko toho najbystrozrakejšieho pozorovateľa.

A tak nečudo, že keď sa raz škovránok Ránok prechádzal pomedzi lístočky trávy Avy, hraboš Snehoš ho vôbec nespoznal.

- A ty si čo za vtáčika? - prihovoril sa škovránkovi Snehoš. - Teba som tu ešte nevidel.

- A ty vari nepoznáš škovránka Ránka? - čudoval sa škovránok.

- Akože by som ho nepoznal? - bránil sa hraboš Snehoš. - O tom nám mamička hneď rozprávala, len čo sme začali behať po tráve Ave. Veľmi rád počúvam jeho dlhú pesničku, ktorá sa ku mne znáša z belasého neba. On žije predsa na oblohe a nie tu na lúke v dolinke Olinke.

- A to ti kto povedal, že jeho domovom je belasá obloha? - krútil hlavou škovránok.

- Mamička aj prababička nám to hovorila, - odpovedal hraboš Snehoš. - Vraveli, že škovránka ešte nikdy nikto nevidel, len ho počul krásne vyspevovať z oblohy. A preto ani nikto z dolinky Olinky nevie, ako vlastne ten škovránok Ránok vyzerá. Každé stvorenie si ho predstavuje inak. Nám mamička hovorila, že je to krásny vtáčik, ktorý má perie zafarbené všetkými farbami. A že preto takýto pestrofarebný vtáčik smie prebývať len na oblohe a nie tu v dolinke Olinke. Ten keď sa rozospieva, hneď všetky vtáčiky v dolinke Olinke stíchnu a načúvajú jeho ševeleniu.

- A ešte ako si predstavujú stvorenia dolinky Olinky škovránka Ránka? - vyzvedal s úsmevom škovránok.

- Všetci hovoria, že to musí byť najkrajší vtáčik spomedzi všetkých vtáčikov, - odvetil hraboš.

- A čo by si robil, keby sa ten škovránok Ránok raz zniesol z modrého neba rovno k tebe? - spýtal sa hraboša škovránok.

- Ani neviem, čo by som robil, - odvetil Snehoš. - Ale jedno viem iste: bolo by to krásne stretnutie.

- A veril by si tomu, že si stretol škovránka, keby sa pred tebou zjavil tak skromne vyfarbený vtáčik, ako som ja? - opýtal sa škovránok hraboša.

- Kdeže ty môžeš byť škovránok Ránok? - vysmieval sa škovránkovi hraboš. - Ten má veru inakšie perie ako ty. Veď ty si len taký obyčajný hnedastý vtáčik, ktorý možno nevie ani spievať.

- A čo keď viem? - zvedavo sa opýtal škovránok Ránok. - Možno viem ešte krajšie spievať ako škovránok Ránok.

- Tak ukáž, čo vieš! - vyzval hraboš Snehoš škovránka Ránka.

Ten nelenil a vzlietol do povetria. V pomalom lete v oblúkoch začal naberať výšku a stúpať k modrému nebu. Keď sa rozospieval, všetky vtáčiky na lúke v dolinke Olinke stíchli a zostali v nemom úžase načúvať jeho krásnej melódii. Spieval bez prestávky tak dlho, že všetky vtáčiky len nechápavo krútili hlavami, ako to môže dokázať.

Hraboš Snehoš bol odrazu v pomykove: - To predsa nemôže byť škovránok Ránok, aj keď spieva tak krásne ako on. Škovránok musí byť predsa najkrajší spomedzi všetkých vtáčikov!

- Tak už veríš, že si sa stretol s naozajstným škovránkom Ránkom, ktorý neprebýva v belasej oblohe, ale na lúke v dolinke Olinke? - kričal z belasého neba škovránok na hraboša.

- Spievaš naozaj krásne ako škovránok, - zakričal na neho hraboš. - Ale ty predsa nemôžeš byť škovránok Ránok, keď  nemáš pekné perie.

- Sám si hovoril, že škovránka Ránka ešte nikdy nikto na lúke v dolinke Olinke nevidel, tak ako vieš, že škovránok má byť pekne zafarbený?

- Lebo mi to rozprávala mamička i prababička, - odvetil hraboš.

- Už letím zase dolu z modrého neba, lebo skutočný domov mám tu na lúke, - kričal škovránok Ránok.

Škovránok bol raz-dva pri hrabošovi Snehošovi.

- Už nemám nijaké iné dôkazy, aby som ťa presvedčil, že ja som naozajstný škovránok Ránok, - povzdychol si škovránok.  - Ja viem, že podnájomníci lúky v dolinke Olinke ma poznajú len podľa vyspevovania, ktoré počujú z oblohy. Veď tu v tráve Ave sa prechádzam naozaj len málo. A za to, že si ma predstavujú ako najkrajšieho vtáčika, naozaj nemôžem. Či vari nemôže aj všedne sfarbený vtáčik krásne spievať? Určite poznáš hnedastého slávika Speváčika, ktorý je najchýrnejším spevákom lesného zátišia dolinky Olinky.

Hraboš Snehoš sa zadumane pozeral na škovránka Ránka a povedal: - Presvedčil si ma. Ty si naozajstný škovránok Ránok. Žiadny iný vtáčik nevie tak krásne a dlho švitoriť z neba ako on. A preto to musíš byť len a len ty. Neviem ale, prečo si ťa všetci podnájomníci lúky tu v dolinke Olinke predstavujú ako krásavca. Určite by ti nikto z nich neveril, že si škovránok. Ony budú žiť vždy vo svojich mylných  predstavách, aký si ty prekrásny vtáčik.

- Ja som spokojný so svojim oblekom, - odvetil škovránok. - Prababička Príroda ma zafarbila hnedou farbou a ešte som si aj sám pomohol zafarbiť bruško škvrnami.

- A čože sa ti prihodilo? - vyzvedal hraboš Snehoš.

- Prababička Príroda mi namaľovala bruško a hruď peknou smotanovou farbou, - vysvetľoval škovránok. - Keď som sa však od nej pešo vracal, lebo ja sa rád prechádzam po chodníkoch v tráve Ave, nešťastne som stúpil do zamútenej mláky.

- A čo, vari si sa zašpinil? - skočil mu do reči hraboš.

- Blato mi pofŕkalo hruď i bruško hnedými škvrnami, - pokračoval škovránok Ránok. - No a kým som sa prišiel poumývať k bystrinke Rine, blato na brušku mi tak zaschlo, že tie škvrny už nešli vôbec dolu. A tak odvtedy mám bruško pofŕkané takýmito hnedými kvapkami. A celkom sa mi to páči. Je to krajšie, ako keby som mal bruško a hruď zafarbenú len smotanovou farbou.

- A veru tie hnedé fliačiky ti veľmi pristanú, - prikývol hraboš Snehoš. - Aj keď nie si taký krásny, akého sme si ťa všetci predstavovali, si pekný a vieš krásne a dlho spievať. Všetkým podnájomníkom lúčneho zátišia v dolinke Olinke porozprávam, že som sa s tebou naozaj stretol. Hoci viem, že mi nebudú veriť, že som ťa videl na vlastné oči, poopravím ich predstavu o tvojom výzore. Aj o tom, že neprebývaš hore v modrej oblohe, ale že žiješ tajuplným životom tu s nami v dolinke Olinke na lúke medzi trávou Avou a tam hore vysoko pod modrú oblohu lietaš len spievať.

Škovránok potom rozostrel krídelká a vyletel vysoko na nebo, kde začal švitoriť. Hraboš Snehoš sa ponáhľal porozprávať o vzácnom stretnutí so škovránkom ostatným vtáčikom a zvieratám dolinky Olinky. Nikto mu však neveril ani len slovo. A tak stvorenia prababičky Prírody v lúčnom zátiší dolinky Olinky žijú stále v predstavách, že škovránok Ránok žije na oblohe a je to ten najkrajší vtáčik.