V prastarej bukovej hore v závere dolinky Olinky žije nenápadným životom fuzáč Sláčik. Je to neveľký chrobák, ktorý má krásne, nebovomodré krídla s dvoma čiernymi pásikmi. Okrem toho je nápadný aj dlhokánskymi fúzikmi, ktoré máva v pokoji pekne zložené dozadu. Zavše si ich však vztýči ako dve antény a pohybuje s nimi na všetky strany.
Keď sa raz fuzáč Sláčik nechal pohládzať Slnkom Zlatoviečkom, pristavil sa pri ňom plch Plcháč.
Fuzáč Sláčik - fuzáč alpský
Plch Plcháč - plch lieskový/pĺšik
- Fuzáč Sláčik, ty máš ešte dlhšie fúziky ako ja, - prihovoril sa mu. - Ale neviem, na čo slúžia tebe? Mne zlepšujú čuch. Keď sa v noci šplhám po stromoch, tak ma vedú po vetvičkách.
- A ty si myslíš, že ja mám takéto dlhé fúziky len tak pre okrasu? - odvetil plchovi fuzáč Sláčik. - Mne moje dlhé fúziská slúžia na to, aby som nimi zavoňal svojich bračekov a sestričky aj na veľkú vzdialenosť. Pomocou nich dokážem zistiť, či tamto v tej ďalekej bučine žije nejaký môj príbuzný.
- Tomu teda vôbec nerozumiem, - nechápavo krútil hlavou plch Plcháč. - O takom niečom som veru ešte nikdy nepočul.
- Vysvetlím ti to, - pokračoval fuzáč. - Každý z mojich bratov vonia a ja túto vôňu dokážem zacítiť na veľkú vzdialenosť. Takto sa vlastne vyhľadávame. Inak by sme sa nikdy nestretli. Pozri, vtáčiky sa dorozumievajú spevom, a tak jeden druhého nájdu. Vy zvieratá tiež všelijako škriekate, mraučíte či zavýjate a takto dávate o sebe znať svojim druhom. No a my chrobáky dávame o sebe vedieť vôňou. Prababička Príroda nás každého jedného obdarila inou vôňou. No a aby sme ju dokázali zacítiť na čo možno najväčšiu vzdialenosť, stvorila nám aj takéto veľké tykadlá. Niektoré chrobáky či motýle ich nemajú až také dlhé, ale husté a jemné ako kefky.
- No vidíš, a ja som si myslel, že takéto fúziky nosíš len na ozdobu, - priznal sa s úsmevom plch Plcháč. - A nezavadzajú ti, keď lietaš lesným zátiším pomedzi stromčeky?
- Vôbec nie, - odvetil fuzáč Sláčik. - Pekne si ich zložím nad chrbát a letím si, akoby som ich ani nemal. No a potom keď prisadnem niekde na kôre, vztýčim si ich dohora a ovoniam vzduch, či v ňom náhodou nezacítim volanie nejakého môjho priateľa.
Plcháč bol po tomto rozhovore s fuzáčom zase o niečo múdrejší. Dovtedy si naozaj myslel, že všetky chrobáky a motýle majú tykadlá len pre okrasu.