Bocian biely sa vyhýba lesom, takže v strednej Európe sa objavil až s klčovaním lesov. Vyžaduje vlhké, na vodu bohaté lúky so skupinkami stromov, vyhýba sa však trstinám, ktoré mu neumožňujú rozhľad po okolí.
Sťahovavý, prilieta v II.-IV., odlieta v VIII.-IX. Obdobie rozmnožovania je v IV.-VII.
Hniezdi na hrebeňoch striech a komínoch, stĺpoch, menej na vysokých stromoch v blízkosti ľudských sídiel. Často sa považuje za šťastie, ak sa na streche domu alebo komíne nachádza bocianie hniezdo. Vďaka tomu sa traduje starý zvyk umiestňovať pre tieto veľké vtáky umelé hniezdne podložky a železné koše. Veľké hniezdo je postavené zo suchých konárov a vetvičiek, ktoré sú uložené v početných vrstvách. Výstelka je dosť hrubá. Skladá sa zo sena, slamy, tráv, tenkých vetvičiek, paierikov a pod. Jedno hniezdo slúži tomu istému páru niekoľko rokov.
Živí sa žabami, rybami, hadmi, hmyzom a malými cicavcami.
Po zemi sa pohybujú pomalou, akoby rozvážnou chôdzou, ktorá pôsobí dôstojne. Telo pritom držia vo vodorovnej polohe. Pri prenasledovaní koristi vie bocian aj utekať. Počas odpočinku za poludňajších horúčav či v noci bociany stoja na jednej nohe, hlavu si stiahnu medzi lopatky a zobák ukrývajú do peria na hrudi, priamo na vzdušné vaky, ktoré majú pod kožou.
Pred štartom na rovine urobí bocian vždy niekoľko rozbehových krokov. Štartuje proti vetru. Na rozdiel od volaviek lietajú bociany s rovným krkom, mierne sklonený nadol. Nohy smerujú dozadu a sú mierne spustené. Často plachtia a vedia pritom majstrovsky využívať vzdušné prúdy. Počas aktívneho letu je záber krídlami pomalý, rovnomerný a silný. V hniezde predvádzajú dospelé vtáky typický rituál - hlasno synchrónne klepú zobákom.
Veľký, štíhly biely vták s čiernymi letkami a krídlovými krovkami, dlhým krkom, dlhým a končistým červeným zobákom a dlhými, ružovkastými nohami. Perá na prednej časti krku majú dospelé vtáky na rozdiel od mladých o niečo dlhšie. Mladé vtáky majú hnedasté letky a nohy sú nevýrazne sfarbené. Okrem toho možno mladé bociany biele rozlíšiť aj podľa spočiatku černastého, neskôr ešte pomerne dlho svetločerveného zobáka s tmavým hrotom.
Náš jediný vták, ktorý sa hlasom neprejavuje. Na hniezde občas syčí, najdôležitejším zvukom je však hlasité klepanie zobákom, ktoré však podľa vyjadrovaných pocitov môže kolísať v hlasitosti aj vo výške. Mláďatá sa dožadujú potravy zavýjavými hlasmi.