Jeleňa pozná každé lesné stvorenie. Jeho domovom sú listnaté, ihličnaté i zmiešané lesy. Keďže sa nerád ukazuje na oči, najradšej vychádza z lesných húštin na poľany a lúky skoro ráno a za súmraku. Najkrajším obdobím pre jeleňov je jeseň. Vtedy sa lesnými zátišiami rozlieha ich hlasité vyrevovanie. Ručaním sa totiž snažia privábiť svoje partnerky. A tak najmä počas noci revú z hrebeňov. Zavše sa medzi sokmi strhávajú súboje. Zbraňou v týchto bitkách je ich parožie. Keď sa strhne medzi dvoma jeleňmi neľútostný boj, tak sa všetko osadenstvo lesa prizerá. Víťaz si potom smie odviesť partnerku, o ktorú zvádzal so svojim vyzývateľom boj.

V dolinke Olinke má svoj domov aj mladý jeleň Nepostojček. Teraz, keď u prababičky Prírody slúži do najpestrejších šiat zaodetá jeseň, má ešte len pol roka. Na hlave mu začali rásť prvé parohy. Jeleň Nepostojček sa s tým nevie nijako zmieriť. Myslí si, že je chorý a že mu na hlave pučí čosi, čo tam nemá čo robiť. Rozhodol sa teda zájsť za sovou Mudráčkou, aby sa poradil, ako tú chorobu vyliečiť: - Dobrý deň, sova Mudráčka, - pozdravil sa jeleň.

• Sova Mudráčka - sova lesná
• Jeleň Nepostojček - jeleň lesný

- Pekný deň aj tebe, - odvetila mu sova Mudráčka. - Čože ťa za mnou priviedlo? A prečo si si dal na hlavu čiapku?

- Ja sa hanbím, - odvetil jeleň Nepostojček. - Pozri, na hlave mi čosi vypučilo a ja sa s tými výrastkami hanbím ukazovať v lese.

- Cha, cha, cha... - sova Mudráčka sa schuti rozosmiala.

- No vidíš, aj ty sa mi vysmievaš, - povzdychol si utrápený Nepostojček.

- Ja sa ti vôbec nevysmievam, - odvetila sova. - Ja sa chichocem z tvojej nevedomosti.

- Z nevedomosti? - začudoval sa Nepostojček.

- Áno, - prikývla Mudráčka. - To, čo ti pučí na hlave, sú predsa parohy. Všetkým jeleňom predsa rastú na hlave parohy.

- Ale prečo mojej sestre nevypučilo na hlave nič? - pýtal sa jeleň Nepostojček znova.

- Nuž preto, ty môj malý hlupáčik, že parohy zdobia hlavy len vám jeleňom, - dočkal sa vysvetlenia. - Daj si dolu tú čiapku, nech každý rozozná, že si jeleň. Nemáš sa za čo hanbiť. Ak by ti nenarástli parohy, potom by si ťa stvorenia dolinky Olinky mýlili s tvojou sestrou.

- Ďakujem ti, sova Mudráčka, veľmi si mi s mojim trápením pomohla, - ďakoval už pokojnejší jeleň Nepostojček. - Priznám sa ti, bál som sa, že sa zo mňa stáva strašidlo.

Nepostojčekovi potom rástli parohy do krásy. Počas zimy nosil na hlave krásnu ozdobu, na ktorú bol veľmi hrdý. Každému, koho stretol, vystavoval svoje parohy na obdiv. Počas jednej noci mu však parohy odpadli. Keď precitol zo sladkého snenia, cítil, že má hlavu akúsi ľahšiu.

- Čože sa to stalo, keď necítim na hlave parožie? - pýtal sa sám seba Nepostojček. - Hádam mi len neodpadlo? Vari tieto parohy na zemi sú moje?

Vystrašený jeleň utekal ako splašený k bystrine Rine, aby sa pozrel do jej zrkadliacej sa hladiny. Keď v nej uvidel svoju tvár bez ozdoby, na chvíľu úplne skamenel. Nechcel veriť, že bystrina Rina mu ukazuje jeho tvár.

- To nie som predsa ja, - zvolal. - Kdeže sa podeli moje krásne parohy? Povedz bystrina Rina, však to nie som ja, koho vidím v tvojom zrkadle?

- Ale si to ty, - prehovorila bystrina. - Kto iný by to mal byť? Ja nikdy neklamem. Keď sa dívaš do môjho zrkadla ty, tak tam vidíš sám seba a nikoho iného.

- Prečo som potom stratil parohy? - vyčítavo sa pýtal Nepostojček. - Veď ešte včera som ich nosil. Ako sa len teraz taký holohlavý ukážem na oči lesným zvieratám. Všetkým budem na posmech.

- Neboj sa, nikomu nebudeš na posmech, - utešovala ho bystrina Rina. - Každému jeleňovi na sklonku zimy parohy odpadnú. Pár dní budeš bez nich, no potom ti začnú pučiť nové a do konca leta ti narastú ešte krajšie.

- Naozaj? - ubezpečoval sa jeleň Nepostojček.

- Hovorím ti pravdu, - odvetila bystrina Rina. - Keď začne u prababičky Prírody slúžiť august, už budeš mať zase parohy krásne ako z obrázka.

Proroctvo bystriny Riny sa naplnilo. Jeleňovi Nepostojčekovi naozaj narástli parohy ešte krajšie a väčšie ako predtým.  Na ďalší rok sa stal jeleňom s najkrajším parožím v celej dolinke Olinke.