Je rozšírený takmer v celej Európe, v Ázii od Sibíri po Japonsko a Kóreu, vyskytuje sa v Číne a v Malej Ázii, v Mongolsku, Iráne. Na tomto území vytvára 24 geografických rás, v Európe je ich 5. U nás žije nominátna geografická rasa, rozšírená v lesnom pásme európskej časti areálu druhu jazvec lesný európsky. V rámci tohto obrovského areálu obývajú jazvece všetky typy lesov, uprednostňujú predovšetkým územia v poľnohospodárskych oblastiach s ostrovčekmi lesov.

Najväčší príslušník našich lasicovitých mäsožravcov žije na celom území štátu od nížin povodí Dunaja a Moravy až po horské lesy do výšky asi 1 300 m n. m. Vyhľadáva priestory, kde sa strieda les s poľnohospodárskou pôdou a kde má dosta­tok vhodných prirodzených úkrytov. Naj­vhodnejšie podmienky pre život im ponúkajú pahorkatiny a pohoria do nadmorskej výšky 700 m. Tu uprednostňujú okraje lesov suse­diace s lúkami a pasienkami. Vyhýbajú sa vlh­kým a podmáčaným pôdam.

Staršie jedince sa pária v auguste-októbri, mladé v prvej polovici roka; rodenie mláďat zjari umožňuje latentná gravidita - oplodnené vajíč­ka sa začnú intenzívne vyvíjať až začiatkom zimy, takže jazvečica býva gravidná 5-9 mesiacov a uliahne sa jej 2-5 holých jazviečat, ktoré zostávajú mesiac slepé. Vychováva ich sama. Po 4-5 mesiacoch už samostatne lovia a pohlavne dospievajú v 2. roku života.

V potrave nie je prieberčivý. Chrup má síce prispôsobený na rozdrobovanie rastlinnej potra­vy, ktorá tvorí podstatnú zložku jeho výživy, je však všežravec; konzumuje plody ovocných stro­mov, bukvice, žalude, rozličné byliny, huby, kukuricu, ovos, ale požiera aj hmyz, červy, mäk­kýše, hady a žaby, drobné hlodavce, mláďatá vtákov i cicavcov, vyberá hniezdiacim vtákom vajcia, konzumuje aj zdochliny.

Najviac žerie na jeseň, keď si vytvára zásobu tuku na zimu, ktorú prečkáva v brlohu v nepravom zimnom spánku. Často sa zobúdza a snorí po okolí, o čom svedčia jeho stopy v snehu, niekedy, najmä v období párenia, aj 5-6 kilometrov od brloha.

Spomedzi našich mäsožravcov má jazvec najmenej prispô­sobený chrup na chytanie a požieranie mäsitej koristi. Na jeseň dosahuje vykŕmený jazvec hmotnosť až 20 kg. V nedávnom období pri plynovaní líšok v brlohoch uhynulo i veľa jazvecov, pretože často používajú spoločné úkryty. Prežíva ešte zvyk liečiť jazvečím tukom choroby dýchacej sústavy, ekzémy a iné ochorenia kože. Jazvec môže byť aj prenášačom sylvatickej formy besnoty v jej ohnis­kách.

Trus

jazvec lesný - trus

Trus jazveca je valcovitý, na jednom konci zahrotený, suchý je vretenovitý 6,5 - 8 cm dlhý a 1,5 - 2 cm široký, najviac podobný líščiemu; najčastejšie je zeleno-čierny až hnedočierny, premenlivej konzistencie, môže byť tuhý alebo kašovitý, až úplne riedky; niekedy je zložený len z čiastočiek hmyzu, ale zvyčajne obsahuje aj srsť drobných hlodavcov, na jeseň je redší s kôstkami a jadierkami plodov; charakteristické je najmä jeho umiestenie vo vlastných jamkách - latrínach (malé podlhovasté s 5-15 cm hĺbkou) v okolí brloha alebo chodníkov, ktoré na rozdiel od mačkovitých šeliem nezahrabáva, lebo ich pravidelne používa.

Odtlačky

jazvec lesný - odtlačky

V odtlačkoch po 5 voľných prstov prednej a zadnej končatiny s dlhými pazúrmi; v slede stôp šľapaje všetkých nôh smerujú do vnútra; v stope zadného chodidla je odtlačená iba predná časť a to prsty s pa­zúrmi; v kroku zanecháva odtlačky predného chodidla prekryté odtlačkami zadného chodidla (p = 5 - 7 cm, z = 8 - 11 cm).

Stavby

Jeho stavby sú veľmi nápadné a ľahko spoznateľné. Otvor podzemnej nory s priemerom väčším ako 20 cm umiestnený často v skalách, v húštinách pod vývratmi alebo koreňmi stromov; zvyčajne s čerstvo vyhrabanou zeminou pred vchodom; obývaný brloh má v hĺbke 2-6 m pod povrchom. Často je chránený kameňmi, takže niekedy je vylúčené sa k nemu prekopať.

Z nory necítiť zápach, brloh udržuje vo vzornej čistote a vyprázdňuje sa ďalej od vchodu do vyhrabaných plytkých jamiek. Na jar každoročne vyhrabe veľa zeminy a brloh každoročne vystiela trávou, listím a predovšetkým machom. Nora býva obyčajne s 3-8 otvormi; od vchodu sa tiahne niekoľko cestičiek, niekedy vidieť typické "kĺzacie žľa­by" a aj do brloha vkĺzne vytvárajúc akýsi tobogán. Tieto žľaby sa udržia ešte nejaký čas potom, keď jazvec brloh opustí a usadí sa v ňom líška. Podzemné chodby sú dlhé niekoľko desiatok metrov. Zvlášť na svahovitých úbočiach do­sahujú jazvečie chodby nezriedka prekvapujú­cich dĺžok - až do 100 m.

Kaž­dá stavba má viacero chodieb, ktoré prebie­hajú v rozličných rovinách a niekedy sa pre­pájajú. Často ich budujú a využívajú celé generácie jazvecov. Sú to skutočné podzemné labyrinty, v ktorých sú jednak oddelené obyd­lia pre samotných majiteľov, jazvece, ako aj pre nájomníkov - líšky, kuny a výnimočne i vyd­ry. Na budovanie jazvečích stavieb sa zvlášť hodia hlinité a ílovité pôdy, najmä ak sú na­vyše spevnené veľkými kameňmi. Jazvečie chodby dosahujú priemernú šírku 20-25 cm, pri ústí pod povrchom sú však omnoho väčšie.