Pôvodne sa vyskytoval iba vo väčších lesných (predovšetkým listnatých a zmiešaných) oblastiach, dnes je rozšírený aj v kultúrnej krajine s roztrúsenou zelenou. Pária sa v novembri - decembri a po 118-120 dňovej gravidite samica vrhá 2-8 mláďat. Pripraví si ležovisko v húštine, kde ostáva s mláďatami 10 dní. Potom ich vodí v blízkosti ležoviska, pričom si mláďatá hľadajú potravu. Pred nepriateľom ich zúrivo bráni. Dojčí ich asi 2 mesiace. Mláďatá pohlavne dospievajú okolo 18.-20. mesiaca.
Pohlavný dimorfizmus samcov (kly, dozadu sa zvažujúci chrbát) sa prejavuje už v 15. mesiaci života. V poľovníckej reči sa diviakom hovorí "čierna zver". Vodcom skupiny je samica - matka mladých diviačikov. Ostatné zvieratá sa viac alebo menej pripájajú ku skupine. V čriede často zostávajú aj mladé z minulého roku, až kým pohlavne nedospejú. Kance sa pridružujú ku skupine príležitostne bez toho, že by sa podieľali na starostlivosti o potomstvo. Prvýkrát sa pripájajú k čriede s nástupom obdobia rozmnožovania.
Sú typické všežravce, zožerú všetko čo nájdu - korienky, semená, plody, hľuzy, rôzne poľné plodiny, drobné živočíchy a zdochliny. Škody môžu napáchať na poľných plodinách. Úžitok prinášajú lesu kyprením opadanky a účinným ničením drobných zemných cicavcov a škodlivého hmyzu. Okrem toho sú významnou lovnou zverou. Z diviaka boli vyšľachtené domáce formy ošípaných.
Trus
Oválne alebo pozdĺžne bobky, na jednom konci často zahrotené, uložené jednotlivo alebo stlačené do agregátov, na jeseň a v zime sa výkaly rozpadajú na tvrdšie podlhovasté hrudky zdeformované do nepravidelného pagáčovitého alebo valcovitého tvaru s priemerom až do 7 cm podľa veľkosti jedinca; obsahujú nestrávené časti rastlín a hmyzu; v letnom období, keď v potrave prevládajú vodnaté časti rastlín, je trus beztvarý, ktorý trochu pripomína konský, ale je menší; trus v čerstvom stave je lesklý, čierno-zelenkastý alebo tmavo hnedý, po vysušení vybledne. Niekedy je trus beztvarý pripomínajúci menšie kravské lajno, zložené je z nestrávených častí rastlinnej i živočíšnej potravy.
Odtlačky
Ratice a ratičky odtlačené v slede šľapají kráčajúceho jedincaV stope diviaka sú vytlačené štyri prsty, teda okrem ratíc aj paratice, ktoré presahujú šírku ratíc; stopa je 4 - 6 cm široká; dĺžka kroku je 33 - 43 cm a šírka rozkroku 10 - 20 cm; tvarom sa podobá jelenej, avšak pre kratší krok a najmä výrazné vytlačenie paratíc je veľmi výrazná; len pri pokojnej pomalej chôdzi zanecháva aj pozorujeme takmer dokonalé dvojšľapy (samec 3 - 8 cm, samica 3 - 6,5 cm).
Prítomnosť diviaka prezrádza aj odretá kôra na kmeni hrubšieho stromu. Na zodratých miestach je nalepená hlina a tuhá hnedočierna dlhá srsť asi do výšky 1 metra.
Sú nočnými a súčasne typickými stádovými živočíchmi. Iba staré samce - kance žijú samotársky. Cez deň ležia na chránených močaristých miestach. Jednotlivé skupiny majú svoje pevné stanovište, najmä ak nie sú veľmi vyrušované alebo prenasledované. Tu trávia deň, odpočívajú v úkrytoch alebo sa bahnia. S príchodom večera diviaky ožívajú a vydávajú sa za nočným vyhľadávaním potravy. Opatrne sa približujú k okraju lesa, vždy istiac na všetky strany. Pohybujú sa mimoriadne ticho, a keď niečo zavetria, s veľkým hrmotom sa vrhajú do podrastu. Ak je nedostatok potravy, dokážu prejsť veľké vzdialenosti, až kým nenájdu lepšie podmienky. Pri behu väčšinou kľučkujú alebo ľahko klusajú. Zväčša vydržia bežať iba niekoľko sto metrov. Vedia veľmi dobre plávať, a preto osídľujú aj ostrovy v širokých tokoch alebo na jazerách. Na miestach, kde sa nachádzajú bohaté potravné zdroje, sa niekedy zhromaždí väčšie množstvo diviačej zveri. Tak je to napríklad v Podunajsku v čase úrody žaluďov. Zrakový zmysel naproti tomu hrá u diviakov podradnú úlohu. Majú malé oči, takže vidia dosť zle. Spoliehajú sa predovšetkým na sluch a citlivý predĺžený nos. Rypák im slúži aj na vyhrabávanie potravy. Odpočívajú spolu, otierajú si navzájom tvrdú srsť a čistia sa. Často si líhajú tak tesne k sebe, že je ťažké rozoznať jednotlivé zvieratá. Prítomnosť diviakov prezrádza aj ich výrazný zápach, ktorý sa za vhodných poveternostných podmienok šíri aj na väčšie vzdialenosti. Prezrádzajú ich aj miesta, kde si vyrývali potravu.
-
diviak lesný - mláďa
Samica asi o jednu štvrtinu menšia a ľahšia ako samec (kanec). V Karpatoch dosahujú hmotnosť až 350 kg. Zimná srsť sa farebne odlišuje od letnej, ktorá je popolavá a chýba jej podsada; najtuhšie a najdlhšie štetiny má diviak za hlavou a na chrbte, kde sa môžu naježiť; pĺzne raz za rok v marci až v máji; zimná podsada mu vyrastá koncom leta; mladé prasiatka sú na chrbte tmavohnedé s dvoma svetlými širokými pozdĺžnymi pásmi, ktoré sa postupne do jesene úplne stratia; pre dospelé samce sú charakteristické vybočené očné zuby, vyčnievajúce po bokoch rypáka.
Nezameniteľný s inými druhmi; pre tmavé sfarbenie ho lesníci nazývajú "čiernou zverou". Jeho sfarbenie kolíše od takmer čiernej, červenohnedej až po svetlohnedú. Sčasti "závisí" farba jeho srsti od farby pôdy v okolí, pretože diviaky lesné sa rady váľajú v bahne.
Hmotnosť: samec 100-200 kg, samica 75-150 kg, Dĺžka tela: 130-185 cm, Výška tela: 80-115 cm, Dĺžka chvosta: 17-26 cm, Dĺžka chodidla (zadná končatina): 30-35 cm, Výška ušnice: 10-13 cm.
Diviaky rozoznávajú každé jednotlivé zviera v skupine a vo vzájomnej väzbe sa udržiavajú fučavými, kvičavými alebo krochkavými zvukmi. Majú široký hlasový repertoár, ktorý môže dobrý znalec tejto zveri i významovo rozoznávať. Čerstvé oderky, zakalená voda a rozrytá pôda nám prezrádzajú ich nedávnu prítomnosť.