Článok s podtitulom Rozprávková realita je napísaný na základe skutočnej udalosti a má slúžiť ako pozitívna motivácia pri správaní sa človeka k prírode.

                        Adam a holub

(Rozprávková realita)

            Veľkonočný pondelok, neskoré popoludnie. Oblievačka a všetky činnosti s ňou spojené už skončili, prichádza čas na šport a hry. Dnešný deň popretkávaný slnečnými lúčmi láka na ihrisko v blízkosti jednej z podtatranských bytoviek viac detí ako zvyčajne.

            Na športovanie sa teší aj dvanásťročný Adam zo šiestej B. V ruke nesie futbalovú loptu a v myšlienkach sa už venuje očakávanému zápasu proti chlapcom z vedľajšej ulice.

Jeho beh v ústrety spoluhráčom však zastavuje pohľad na pivničné okienko domu, v ktorom býva. Po príchode do tesnej blízkosti vidí operenca. Je to holub. Z nohy mu vytekajú kvapky krvi, ľavé krídlo je poranené. Zlomenina. Smutné oči sivého vtáka pozerajú na Adama, akoby mu chceli naznačiť, že posledné dni jeho života sú už zrátané. Operenec si opakovane  ďobe do zranenej nohy, po ktorej sa ako na korze premávajú mravce.

            "Adam, poď už! Zmeškáš začiatok zápasu," kričí z diaľky kamarát a uteká smerom k športovému ihrisku.

"Čo je s tebou? Zabudol si ?"

            K miestu, na ktorom leží ranený holub sa blíži skupinka okoloidúcich dievčat. Chystajú sa povzbudzovať rovesníkov na blížiaci sa futbalový zápas.

"Vari nevieš, že holuby môžu prenášať nákazlivé choroby?" spytuje sa vyľakaného spolužiaka Zuzana a ihneď sa vzďaľuje. 

"Nestaraj sa! Čo ťa nepáli, nehas!" radí Janka bežiaca vedľa Adamovho domu.

            O chvíľu prichádza ďalšia skupinka zvedavcov, nikto z jej členov sa však nemá k činu.

Adam premýšľa ďalej: "Ak tu ostane takto ležať, môže ho roztrhať mačka alebo nejaké iné zviera..."

Skúša zavolať na pomoc mamku, ale ani u nej na prvý pokus pochopenie nenachádza.

Do očí sa mu tisnú slzy. Cíti, akoby sa mal navždy rozlúčiť s niekým blízkym.

• Takúto fotografiu zraneného operenca zhotovil školák Adam pomocou mobilného telefónu

"Á, už to mám!" telefonuje pani učiteľke prírodopisu a verí, že ona  už nájde riešenie.

Ale smola! Telefón vyzváňa celé minúty, na druhom konci však nikto nedvíha.

"Zabudol som, dnes nie je doma. Veď hej... Spomínala, že sa teší na návštevu Liptova," Adam sklamane odkladá mobil do vrecka a s plačom sa vracia domov.

"Veď on je taký....pekný...veľký....A je aj okrúžkovaný..."

"Mami, robme niečo! Nesmieme ho takto nechať."

S nápadom na záchranu prichádza Adamova deväťročná sestra Simonka.
 "Veď existuje polícia!" vyhŕkne  jej z úst a Adamova mamka ihneď mobilom volá mestských policajtov.

            O pár minút dvojica uniformovaných mužov prichádza i s debničkou a v nej odnášajú zraneného operenca preč. Spokojný Adam uteká na futbalové ihrisko, i keď začiatok zápasu už zmeškal.

            O niekoľko týždňov sa statočný školák dozvedá, že zranený a zachránený holub je už opäť v rukách majiteľa. Rany po napadnutí dravcom sa zahojili.

            Zahojili sa i tie, ktoré sa v spomenutý veľkonočný pondelok objavili na duši Adama. Teraz sa cíti šťastný. Je veľmi rád, že sa mu svojím neľahostajným konaním  podarilo zabrániť istej smrti operenca. Zachránil život, i keď zvierací.

            A pani učiteľka?  O všetkom sa dozvedá od Adamovej mamky, ktorá pracuje v ich základnej škole ako upratovačka. Je veľmi spokojná a potešená, že chlapec, ktorý pred rokom z prírodopisu takmer prepadol, sa naučil zvieratá nielen spoznávať, ale i chrániť.

            Spomína tento dobrý skutok pani riaditeľke. Tá reaguje slovami: " Takýto prejav detskej statočnosti som počas môjho pôsobenia ešte nezažila. Jeho známky na vysvedčení síce nie sú najlepšie, svojím konaním však dosiahol viac ako jednotkári, ktorí iba nečinne alebo nevšímavo prešli okolo."

Na základe skutočnej udalosti (z jari 2009)  spracovala a ako pozitívnu motiváciu pre ostatných žiakov i širokú verejnosť napísala

RNDr. Danica Božová
učiteľka prírodopisu a biológie
ZŠ Mierová 134
059 21 Svit