Stavy vrabcov na vidieku z minulosti, keď doslova každý dvor gazdu kolonizovala početná vrabčia rodina, zostávajú takmer výlučne už len v spomienkach našich starších spoluobčanov…

Družstevné hašterivé vrabce

Stavy vrabcov na vidieku z minulosti, keď doslova každý dvor gazdu kolonizovala početná vrabčia rodina, zostávajú takmer výlučne už len v spomienkach našich starších spoluobčanov. Tí si veru pamätajú časy, keď gazdiná ráno rozsievala sliepkam krm a na hostinu sa k nej ihneď zlietla aj početná vrabčia pospolitosť. Aj keď ich odháňala, "šíkala" na ne, zaháňala sa zásterou, boli neodbytné a vedno s hydinou hodovali na žite.

Keď šiel gazda v zime zavčas ráno ešte za tmy-tmúcej rúcať seno zo šopy, spod rúk mu vyletovali vrabce, ktoré sa tam boli upelešili večer, aby do rána v treskúcom mraze vonku nepomrzli. Určite boli nahnevané, že ich nenechal lebediť dlhšie v teplučkom sene do neskorého rána a vyhnal ich do tmy a ešte navyše na tuhý mráz. Aj v stajni našli vhodný útulok. Vo vyteplenej maštali od dýchania domácich zvierat sa vrabcom, pôsobiacich dojmom večne ospalých stvorení, spalo ako "v raji".

Aj "maštaľní" vrabčí podnájomníci mali skrátený spánok, keď ich gazda vyrušil pri kŕmení dobytka. Lenilo sa im však opustiť teplý priestor a vyletieť do tmy a mrazu. Počkali si na rozodnenie a až potom, keď už na dvore začal vládnuť čulý "ruch", povyletovali von a pripojili sa k spoludruhom, ktorí spali v sene na šope. A potom už čakali bucľaté s našuchoreným perím, bez chuti čvirikať v mraze, na rannú hostinu pri kuríne. Pre kedysi početnú vrabčiu pospolitosť to boli veru "zlaté časy". Vrabčie kolónie mali postarané o teplý príbytok a o potravu po celý rok. A tak vidiek bol plný vtáčieho čvirikania. Keď už nijaký iný vtáčik v dedine neštebotal, vrabčie čvirikanie sa ohlášalo z každého dvora. Obrázky vrabcov, posedávajúcich s našuchoreným perím ako pampúšiky na drevených plotoch či na vŕbových vetvách, čakajúcich v jeseni na zvyšky po mlátení obilia, patrili ešte v nedávnej minulosti ku koloritu každej dediny.

Text a foto: Ing. Miroslav Saniga, CSc.