A potom to prišlo…
Počas septembrového návratu z centra Slovenského Rudohoria, z oblasti Veľkého Čelna (1171 m.n.m.) sme sa s bratom Marošom vracali cez dolinu Predajnianskeho Čelna do údolia Hrona. Náš výlet prebiehal podľa našich plánov. Cieľom bolo nazbierať čučoriedky a ak bude šanca - aj nejaké hríby, tzv. dubáky. Keď sme zostupovali dolinou, mali sme v batohu plné plastové vedro čučoriedok a mali sme aj 5-6 dubákov. Samozrejme, ja ako starší súrodenec, som niesol tento batoh a brat pokukoval po ďalších hríboch. Cesta viedla dole zalesnenou dolinou Predajnianskeho Čelna popri ľavom brehu potoka, pričom ľavá strana lesnej cesty, zarezaná do bočného svahu, bola lemovaná malinčím.
Ako sme tak kráčali dole cestou, zrazu som zaregistroval, že ďaleko vo svahu vľavo od cesty jemne praskol konárik a po pár sekundách ďalší... a o chvíľku ďalší - akoby v lese šramotil drozd, alebo veverička. Zaujímavé bolo, že sa jemné praskania konárikov približovali k lesnej ceste - šikmo zhora nadol - v smere nášho postupu. Keď som zbadal, že 30 metrov pred nami končí porast malinčia na ľavej strane cesty, v nádeji, že zistím aké zvieratko spôsobovalo praskanie konárikov v zalesnenom svahu - pobehol som dopredu tak, aby som jednak neznehodnotil vzácny náklad v batohu ale aby som zastavil dostatočne blízko na to, aby som rozlíšil aké zvieratko to šramotilo a lámalo konáriky. Tak som zostal asi 2 metre od posledných trsov malinčia a bez pohnutia som čakal, čo sa objaví.
A potom to prišlo... spoza malinčia vykukla hlava... nebol to ani drozd, ani veverička... ale medveď. Ani som sa nepohol, asi som ani nedýchal... medveď krátko na mňa pozrel, skočil na cestu (stále bol otočený ku mne bokom), na jeden skok preskočil lesnú cestu, následne skočil k potoku. Na tomto mieste bolo cez potok nahádzané veľa uschnutých konárov z liesky. Keby som tade kráčal ja - určite by som urobil veľký lomoz lámaním suchých konárov liesky. Ale medveď cez ne prechádzal ako "had", chrbát sa mu vlnil a srsť sa leskla a čo bolo zaujímavé - nezlomil ani jeden konár liesky! Keď prešiel cez potok niekoľkými skokmi sa dostal ku skalke - za ktorou boli schované 3 mláďatá, ktoré si privinul k sebe a rodinka bolo pokope.
Bolo jasné, že som takmer vbehol do cesty mame medvedici, ktorá sa ponáhľala k svojim mláďatám. Odložila si svojich potomkov k potoku za skalu a išla do protisvahu hľadať niečo do žalúdka. Zaregistrovala, že lesnou cestou idú ľudia (my dvaja s bratom) a chcela nás obehnúť zdola. Nepočítala len s jedným, že ten človek s batohom bude bežať.
Napriek tomu že sme sa skoro dotýkali, v jej správaní nebolo ani zrnko agresivity a ja som mal okrem batoha len ďalekohľad a ohromnú radosť z toho, že vidím medveďa a medvedica to určite dobre vedela...
Vladimír Slobodník