Sokol Ostropazúrik - sokol myšiar

Belorítka Ritka lieta spolu so svojou sesternicou lastovičkou Vidličiarkou často loviť mušky až nad skalné bralo Čierneho kameňa. Tam bol voľakedy ich pôvodný domov. Aj keď život pri horárni uja Jana je ľahší, zavše sa im predsa len zacnie aj za rodnou skalou. Vyletia vysoko hore pod modré nebo, aby pozdravili svojich voľakedajších susedov.

Raz, počas panovania mesiaca august, vzali dve sesternice so sebou aj svoje mláďatká a pobrali sa na výlet k Čiernemu kameňu. Robili to každý rok, aby sa ich detičky naučili dobre lietať. Svojim potomkom chceli tiež ukázať, kde sa narodili a vyrastali ony. Ako sa tak bezstarostne preháňali popod belasé nebo, odrazu začuli v povetrí svišťanie krídel. Vtom medzi kŕdeľ lastovičiek a belorítok vletel sokol Ostropazúrik. Na prvý krát sa mu však nepodarilo chytiť niektorú z nich.

Skúsená belorítka Ritka sa rýchlo z náletu sokola spamätala a kričala na svoje detičky: - Rýchlo leťte spolu s lastovičkou Vidličiarkou a jej mláďatkami dolu do dolinky Olinky. Ja budem predstierať zranenie a odlákam od vás pozornosť.

- Dávaj však na seba pozor, aby ťa Ostropazúrik nechytil, - kričala na belorítku Ritku lastovička Vidličiarka.

- O mňa sa nebojte, ja už viem, ako sokola okabátim, - odpovedala odlietajúcim belorítkam a lastovičkám Ritka.

Pri obrátke si sokol všimol, že na nebi zostala poletovať už len jedna poranená belorítka. Kŕdeľ ostatných vtáčikov bol už ďaleko od neho, aby mu stálo za to pustiť sa ho prenasledovať. Neváhal preto a pustil sa naháňať belorítku Ritku, ktorá poranenie len predstierala.

Po chvíľke ju dohonil. Už-už sa načahoval, že ju schmatne do ostrých pazúrov, ale akosi sa mu vyšmykla. V pazúroch mu zostal len jej chvostík. Belorítka Ritka od strachu aj zabudla lietať a zletela rovno do prastarej hory pod skalu Čierneho kameňa. Tam sa chvíľku z preľaknutia spamätávala, aby sa odvážila bez chvostíka vzlietnuť.

- Ako len teraz bez chvostíka doletím dolu k horárni uja Jana? - strachovala sa belorítka Ritka. - Ešte nikdy som neskúšala lietať bez chvostíka.

Obavy z lietania bez chvostíka sa Ritke naplnili. Teraz letela rovno, lebo nemala čím smerovať svoj let. Horko-ťažko trafila k horárni, kde ju už jej detičky i lastovička Vidličiarka so svojimi mláďatkami oplakávali.

- A vy čo, vari ma už oplakávate?! - zvolala na ne, keď prilietala domov. - Nedostal ma celú, len môj chvostík mu zostal v pazúroch.

- Tak ty žiješ! - zvolala natešená lastovička Vidličiarka. - A my sme ťa už oplakávali, keď ťa nebolo. Vari ťa ten sokol chytil?

- Chytil, - odvetila Ritka. - Ale už som vám povedala, že mu po mne zostali v pazúroch len pierka z chvostíka. Aj keď bez chvostíka sa mi lieta veľmi ťažko, aspoň som vám i sebe zachránila holé životy.

- Dá sa vôbec bez chvostíka poletovať povetrím? - pýtala sa belorítky lastovička Vidličiarka. - Ja si neviem predstaviť, že by som mala vzlietnuť bez svojho chvostíka.

- I ja som sa toho veľmi bála, - pokračovala belorítka Ritka. - Ťažké je lietať v povetrí, keď nemôžeš len tak ľahko meniť smer. Teraz si musím pomáhať len krídlami a nesmiem lietať veľmi prudko, lebo by som nezabrzdila a mohla by som hocikde naraziť. Až teraz však viem, že bez chvostíka si vtáčik ako-tak poradí. Avšak keď si zlomí krídlo,  je s ním koniec.

- Si odvážna, lebo si sa obetovala za nás všetkých, - vravela lastovička, - Veľmi si to vážim.

- Každá vtáčia mamička by to kvôli svojim detičkám urobila, - odvetila belorítka Ritka. - Teraz sa však obávam len toho, či mi chvostík dorastie dovtedy, kým sa vyberieme na ďalekú púť do Afriky. Bez chvostíka by som tam naozaj nedoletela.

- Dovtedy ti celý chvostík narastie a všetky spoločne odletíme do teplých krajín. - utešovala Ritku Vidličiarka. - Teraz budeš pár dní lietať len málo. Keď ti však chvostík narastie, budeš zase môcť poletovať povetrím ako predtým.

- I ja dúfam, - povzdychla si belorítka Ritka. - Bez chvostíka tých niekoľko dní vydržím, aj keď sa mi bude kde-kto posmievať. Ja viem, že vtáčik bez chvostíka je každému stvoreniu prababičky Prírody na posmech.

Kým sa belorítky a lastovičky od horárne uja Jana odobrali na ďalekú púť do Afriky, dorástol belorítke Ritke celý chvostík. A tak, na sklonku septembra odletela do teplých krajov vedno so svojimi sestričkami belorítkami a sesternicami lastovičkami. Na vytrhnutý chvostík od sokola Ostropazúrika však spomína vždy, keď ju krídelká vynesú tam vysoko pod belasú oblohu k Čiernemu kameňu, ktorý bol kedysi dávno jej pravým domovom.