Na túru s Naturou

Atlas živočíchov

Vysvetlivky

rak riečny Astacus astacus

Skupina biotopov

  • vodné

Výskyt počas roka:

  • jar
  • leto
  • jeseň
  • zima

Aktivita počas dňa:

  • svitanie
  • súmrak
  • noc

Ochrana:

  • Bernský dohovor
  • Natura 2000
  • Lokálne zákony a vyhlášky

rak riečny (Astacus astacus)

V súčasnosti je rak riečny rozšírený v celej Európe okrem severného Anglicka a Írska. Introdukovaný bol v Anglicku, Cypre, Španielsku, Lichtenštainsku, mimo Európy aj na africkom kontinente v Maroku, kde sa úspešne aklimatizoval.

Žije v tečúcich čistých vodách a je výrazným indikátorom čistoty tečúcej vody. Môže prežívať aj v čistejších nádržiach. Optimálne podmienky nachádza vo vodách s pevným piesčito-kamenistým podkladom a ílovitými brehmi, kde sa zdržiava v úkrytoch medzi koreňmi prirodzených brehových porastov. Vyhovuje mu teplota vody 16-19°C. Žije len v čistých vodách.

Samička v zime nakladie vajíčka, ktoré potom uchytí na brušku, v lete sa liahnu malé raky, ktoré sú podobné dospelým jedincom. Samička dospieva v štvrtom a samček v treťom roku života. Dožíva sa 10 - 15 rokov. Na mnohých lokalitách dôsledkom znečistenia takmer vyhynul. Jeho stavy boli značne redukované dôsledkom račej infekčnej nákazy známej ako račí mor. Spôsobuje ho oomycéta Aphanomyces astaci. Táto nákaza je v Európe prenášaná prostredníctvom nepôvodných amerických druhov rakov. Územie Slovenska dlho (viac ako 100 rokov) odolávalo preniknutiu inváznych druhov rakov. Šesť amerických a tri austrálske druhy sa už usídlili vo vodách mnohých európskych krajín, vytláčajú pôvodné druhy a čo je horšie, sú prenášačmi račieho moru a sami sú voči nemu vo veľkej miere odolné. Preto by sa mala týmto rakom venovať zvýšená pozornosť, najmä keď za krátku dobu sa tu po sebe objavili hneď 2 druhy. Spomínaný O. limosus a nedávno objavený Pacifastacus leniusculus v rieke Morava. Prvé tri jedince raka Orconectes limosus (1?, 2 ?) boli ulovené na území Slovenska v októbri 2007 na rieke Ipeľ pri obci Chľaba, 3 km nad ústím do rieky Dunaj a na rieke Váh pri Komárne, asi 200 m pod sútokom so Starou Nitrou. Raky boli odchytené v príbrežnej zóne toku s piesčito-hlinitým dnom s detritom, husto porasteným vodným rastlinstvom. Tento druh na naše územie prenikol z Maďarska, kde sa vyskytuje v Dunaji a jeho prítokoch už vyše 20 rokov.

V súčasnosti na Slovensku vzhľadom na zistené lokality pravdepodobne osídľuje úsek Dunaja medzi Štúrovom a Komárnom, vrátane dolných úsekov jeho prítokov na tomto území (rieky Ipeľ, Hron a Váh).

Je dlhý 100 - 200 mm, výnimočne až 250 mm. Telo je sivé až hnedé. Klepetá sú mohutné, odspodu hnedočervené, v ich kĺbe blany aj zvrchu jasnočervené.

V porovnaní s rakom riavovým (Austropotamobius torrentium) nemá spodnú stranu klepiet bledookrovú (niekedy s ružovým nádychom), ale sýto červenú (Pozor na invázneho raka signálneho (Pacifastacus leniusculus), ktorý ich má podobné sfarbenie, ale väčšinou ešte s bielou až modrastou signálnou škvrnou pri kĺboch prstov!

Pri rakoch väčších nad 90 mm možno automaticky vylúčiť úva­hy, že ide o raka riavového. Rostrum tohto malého a nášho najvzácnejšieho raka je krátke (asi ako jeho šírka na báze) a jeho stredová lišta a okraje sú bez drobných tŕnikov. V literatúre sa najčastejšie ako hlavný rozlišovací znak obidvoch rodov uvádza, že Austropotamobius má za očami na karapaxe vyvinutú iba prednú postorbitálnu pozdĺžnu lištu, zatiaľ čo rod Astacus má za ňou ešte ďalšiu postorbitálnu lištu. Táto druhá lišta býva však u starších jedincov často vyvinutá, hoci nevýrazne! Rak riečny je veľmi podobný, len väčší (100-200 mm).

Rak bahenný (Astacus leptodactylus) je najväčší dĺžka do 250 mm, klepetá, najmä mohutných samcov nápadne úzke, dlhé, úzke a špicaté rostrum. Povrch klepiet je drsný, bez zubov na ostrí (vnútornej hrane), rovné, nevykrojené. Oproti iným našim rakom má hroty po stranách jednotlivých článkov bruška.

Severoamerický invázny druh - rak signálny (Pacifastacus leniusculus) patrí k menším druhom, dorastá maximálne do veľkosti 110 až 120 mm. Sfarbenie tela je prevažne sivé, zelenkasté až svetlohnedé, na vrchnej strane brušných (chvostových) článkov má charakteristické hrdzavé až hrdzavohnedé pásy. Rostrum je pomerne dlhé, špicaté, nápadné sú aj ostré tŕne po stranách hlavohrude a len jeden pár výrazných postorbitálnych líšt. Klepetá sú hnedé, pomerne malé, na spodnej strane svetlejšie žltohnedé, s oranžovými špičkami. Na končatine zakončenej klepetom sú na doch článkoch na vnútornej strane nápadné tŕne. Samičky, podobne ako u príbuzných druhov, majú menšie klepetá a väčšie bruško, samčeky opačne. Na rozdiel od raka riečneho je prítomný len jeden pár postorbitálnych líšt, ostré tŕne a hrbolčeky sú prítomné pred aj za krčným švom, spodná strana klepiet je okrová. Kráčavá noha tretieho páru samčeka má hákovitý bazálny výbežok (u samčeka raka riečneho chýba). Základným poznávacím znakom sú nápadné škvrny (pásy) na brušných článkoch a tŕne po bokoch prednej časti karapaxu.

Okrem toho je potrebné pri rozlišovaní rakov dať pozor nielen na raka signálneho, ale aj na ďalší invázny druh severoamerického raka Pacifastacus leniusculus. Tento dorastá do 160 - 180 mm, výnimočne až 200 mm. Povrch hlavohruďného panciera a klepiet hladký, bez tŕňov a nápadnejších hrbolčekov. Druh je na klepetách nápadný hrubými mocnými klepetami s bielou až modrastou "signálnou" škvrnou pri kĺboch prstov. U niektorých jedincov môže chýbať. Odspodu sú klepetá sfarbené podobne ako u raka riečneho - sýtočervené. Rostrum je pomerne dlhé a ostro zahrotené. Prítomné sú dva páry postorbitálnych líšt, rovnako ako u raka riečneho a bahenného. Zadný pár líšt však môže byť často nevýrazný.