Na túru s Naturou

Atlas živočíchov

Vysvetlivky Prečo ježkovi Pichliačovi narástli ostne

jež bledý / jež východný Erinaceus roumanicus

Skupina biotopov

  • lesné, nelesné

Výskyt počas roka:

  • jar
  • leto
  • jeseň

Aktivita počas dňa:

  • súmrak
  • noc

Ochrana:

  • Bernský dohovor
  • Lokálne zákony a vyhlášky

Stupeň ohrozenia:

  • údajovo nedostatočný

jež bledý (Erinaceus roumanicus)

Žije na celom našom území. Je typickým živočíchom okrajov listnatých lesov, ale nájde sa aj v nadmorských výškach nad 1 000 m. V nesúvislých lesoch môže sa vyskytovať 4-5 jedincov na rozlohe 100 ha. Jeho životným prostredím sú biotopy lesostepného charakteru, a to pôvodné aj kultúrne. Ohrozuje ho mechanizácia a chemizácia a pomerne veľa jedincov zahynie na cestách pod kolesami áut. Výskyt ježov je vo veľkej miere limitovaný prítomnosťou dáž­ďoviek, tie sú aj príčinou veľkých strát v po­puláciách ježov vzniknutých na cestách. Dáž­ďovky najmä po teplých dažďoch hojne vyliezajú na asfaltové cesty, kde ich ježe vy­hľadávajú. Je skutočne prekvapujúce, že jež prežil napriek veľkým stratám na cestných komunikáciách v kultúrnej krajine.

Medzi od­borníkmi zostáva nevyriešená otázka, či má zmysel v zime starostlivosť o mláďatá, ktoré sú ľahšie ako 500 g. Nepochybne lepším prí­nosom pre zvýšenie stavu ježov je ponechať opadané lístie a kôpky halúzok v záhrade a nepoužívať proti škodcom chemické po­streky. Typický je preň zimný spánok trvajúci 4-6 mesiacov, pri ktorom sa mu zníži telesná teplota až na 2 °C. K zimnému spánku sa ukladá spravidla od novembra do marca, v chladnejších oblastiach už od konca septembra. Zásoby potravy si nerobí, žije z tukových zásob. Počas teplejšieho počasia sa občas prebúdza.

Ježe sa pária v marci-apríli (júni); staršie samčeky vyhľadávajú samičky hneď zjari, mladé samčeky sa paria neskôr, niekedy až v júni. Súčasťou párenia sú aj asi 2 dni trvajúce svadobné hry, keď sa naháňajú, hravo útočia proti sebe, pričom sa samček ozýva žiadostivým mrčaním, samička zasa zamietavým odfukovaním. Samčeky zvádza­jú medzi sebou neľútostné súboje. Gravidita trvá 32-36 dní a samičke sa v dobre vystlanom brlôžku uliahne raz, prípadne dva razy do roka 4-6, výnimočne 10 mláďat, ktorým sa po 2 týždňoch otvárajú oči. Biele pichliačiky im narastajú už v prvých hodinách a celkom dorastú za 8 týždňov. Samička ich dojčí 3-5 týždňov a potom ich ešte najmenej 3 týždne vodí. Samček sa na výchove mláďat nezúčastňuje. Mladé ježe pohlavne dospievajú na jeseň alebo až zjari. Príleži­tostne sú v septembri ďalšie vrhy, no mláďatá si už nevedia vytvoriť dostatočné tukové rezervy na zimu.

V potrave ježa prevláda živočíšna zložka - hmyz, červy, mäkkýše. Občas uloví žaby, plazy, mláďatá drobných stavovcov alebo na zemi hniezdiacich vtákov, či ich vajíčka. Len zriedkavo konzumuje dužinaté plody. Denne spotrebuje 150-200 g potravy. Prirodzenými nepriateľmi ježov sú výry, jazvece a líšky. Vzhľadom na malú únikovú schopnosť veľa ježov zahynie pod kolesami áut.

Trus

jež bledý - trus
Trus je 3 - 5 cm dlhý, cylindrický, ale môže ho tvoriť aj viac kratších kúskov, z ktorých len posledný je zahrotený; 0,8 - 1 cm hrubý a od chitínových zvyškov hmyzu na povrchu lesklý; zvyčajne je tmavo granátovej až čiernej farby; koncom leta obsahuje prevažne zvyšky bobúľ; v letnom období môže obsahovať aj zvyšky drobných hlodavcov alebo vtákov a pokrúteným vzhľadom pripomína trus tchora; najčastejšie ho zanecháva na lesných cestičkách alebo na lúkach

Odtlačky

jež bledý - odtlačky
Ježe zanechávajú malé šľapaje s úzkymi pazúrikmi na pomerne dlhých prstoch; vždy možno, rozoznať krátky krok a nie skoky ako hlodavcov; zadné chodidlo býva odtlačené celé aj s pätou, v prednej neraz len mozole bez päty; stopová dráha má podobu kľukatej dvojčiary, v ktorej sú predné labky odtlačené mierne do vnútra a zadné mierne von; odtlačky zadných labiek čiastočne prekrývajú predné (p 3,5 - 4 cm, z = 4 - 4,5 cm).

Stavba

V jeseni si hromadí suché lístie a obklopí ho suchými poplazmi černice. Úkryt si stavia v plytkých, senom a machom vystlaných dierach, ukrytých v kroví, medzi koreňmi stromov, medzi kameňmi alebo v inej hustej vegetácii. Zvyčajne doň vedú dva vchody, z ktorých jeden zapcháva proti vetru. V tejto hŕbe zostáva v zim­nom spánku až do apríla.

Samotársky, súmračný a nočný živočích. Iba na miestach, kde ho nič nevyrušuje alebo v čase rozmnožovania v marci až máji sa združuje do párov sa s ním možno stretnúť aj cez deň. V ostatnom čase je aktívny za súmraku a v noci, behá veľmi rýchlo, vie dobre šplhať a plávať. Prekoná aj širšie toky. Má veľmi pohyblivý nos a výborný čuch i sluch, ktoré využíva aj pri hľadaní potravy. Pohybuje sa hlučne, dupoce, fučí, šuchoce, spolieha sa na možnosť obrany, ktorú mu posky­tuje asi 16 000 pichliačov na chrbtovej časti tela; v nebezpečenstve sa zvinie pomocou zvláštneho svalu do klbka. Nemá sko­ro žiadnych nepriateľov. V prípade nebezpečenstva sa zroluje do pichľavej gule.

Ostne má nepravidelne tmavé. Vekom ich srsť bledne. Východoeurópsky druh nemá pruhované pichliače (preto je vcelku sivý), ani typické "okuliare" na tvári ako jež tmavý. Na spodku tela je tmavo zafarbený s bielou škvrnou na prsiach, ale staré jedince sú na spodku celé belavé.

Hmotnosť 0,5-1 kg, Dĺžka tela 19-28 cm, Dĺžka chvostu 1,5-4 cm, Dĺžka chodidla (zadná končatina) 3,2-4,5 cm. Spodná strana tmavá, pri mladých jedincoch so svetlou škvrnou na hrudi, ktorá sa pri starších jedincoch predlžuje aj na brušnú časť tela. Takže sú na spodku celé belavé.

Podobný druh, jež tmavý (E. europaeus) žijúci v Čechách a na západnom Slovensku má pichliače pravidelne tmavo a bielo prúžkované (H 0,5-1,2 kg, T 22-29 cm, Ch 2-4,5 cm, Zch 4,2-4,8 cm). Rozšírený je všade na okrajoch lesov, kroví, v záhradách a v parkoch. Areál ježa tmavého sa začína vo východnej časti stred­nej Európy a len na úzkom páse sa prekrý­va s areálom ježa bledého, ktorý siaha až po južnú Škandináviu. Na brušnej strane je jednofarebne bledohnedý a tmavá kresba okolo očí tvorí typické okuliare, ktorých spojnica smeruje k nosu. Hranica výskytu oboch druhov prebieha východom Ne­mecka, Českou republikou, ďalej na juhový­chod. Vznikla pravdepodobne tak, že pôvodný areál európskeho predka bol ľadovými doba­mi rozdelený na juhozápadnú a juhovýchodnú časť. Systematika ježa v Európe od Linnéovho opisu Erinaceus euro­paeus má zaujímavú históriu. Barrett-Hamilton, bol prvým, kto­rý v roku 1900 z Rumunska (Gägeni-Prahova) opísal novú formu ježa ako Erinaceus europaeus roumanicus. Skoro súčasne s ním opisuje Matschie (1901) túto formu ako Erinaceus danubicus. Miller (1912) pripisuje rase roumanicus systematickú hodnotu druhu. Časom sa zistilo, že k tejto forme (či už ako ssp. alebo sp.) patrí nielen populácia ježov Rumunska, od spomínaných zafarbením (biele brucho, viac bielej farby na pichliačoch) i rozmermi (dlhšie uši a kratší chvost). Jettele s týmto konšta­tovaním predbehol svoju dobu, aj keď na základe zistených rozdielov ko­šického ježa taxonomicky neodlišuje. Za zmienku stojí aj Ehikov postreh (1929, 1932) o podobnostiach maďarských ježov, ktoré označuje E. roumanicus, s ježmi Malej Ázie (E. concolor). Ehik sa sa už vtedy veľmi priblížil názorom niektorých súčasných systematikov. ale celej východnej časti Európy, čiže aj populácia Slovenska. V súčasnosti mu bol status druhu priznaný, pričom meno Erinaceus concolor v súčasnosti prináleží populáciám, ktoré žijú v Turecku, Sýrii, Azerbajdžane, Iráne. Slovenské pomenovanie ježa tmavého a ježa svetlého by sa predsa opäť vrátiť k pomenovaniu jež západný a jež východný, keďže jež bledý patrí druhu Erinaceus concolor Martin, 1838, ktorý sa u nás nikdy nevyskytoval a ani nevyskytuje. Novšie výskumy teda u nás preukázali výskyt ježa západného (Erinaceus europaeus Linnaeus, 1758) a ježa východného (Erinaceus roumanicus Barrett-Hamilton, 1900). České meno ježek rumunský je síce doslovným prekladom vedeckého mena, ale nie je výstižný.

Je pomerne hlučným živočíchom, zvukovým prejavom je mľaskanie, pišťanie a chrapot - pri vyhľadávaní potravy vydáva rozličné fučavé zvuky. V nebezpečenstve sa zvinie do guľovitého klbka.