Na túru s Naturou

Atlas živočíchov

Vysvetlivky

jalec hlavatý Leuciscus cephalus

Skupina biotopov

  • vodné

Výskyt počas roka:

  • jar
  • leto
  • jeseň
  • zima

Aktivita počas dňa:

  • svitanie
  • deň
  • súmrak

Stupeň ohrozenia:

  • najmenej ohrozený

jalec hlavatý (Leuciscus cephalus)

Reofilný litofil neresiaci sa na štrkovom dne; pôvodný druh s väčším európskym rozšírením. V strednej Európe je jedným z najrozšírenejších a najhojnejších druhov rýb. Podhorské, ale aj nižné časti riek mu vyhovujú rovnako ako ramená a stojaté vody. Patrí k rybám náročným na obsah kyslíka, je charakteristický pre úsek horských potokov a podhorských riek. Ekologicky veľmi prispôsobivý a pomerne značne rezistentný voči otravám.

Žije i v stojatých vodách, tu sa však neresí len výnimočne. Pažravá, ale zároveň veľmi opatrná ryba. Potravu tvorí prevažne hmyz a jeho larvy, zoo-planktón, úlomky rastlín, zelené riasy a väčšie kusy lovia tiež rybky. Zožerie aj odpadky a opadané ovocie. Jalec hlavatý je aktívny po celý rok a pohlavne dospieva v treťom roku života.

Jalce sa trú v kŕdľoch v plytkých prúdiacich vodách v dvoch termínoch počas mája a júna. Často ich možno pozorovať v menších skupinách, mladšie jedince aj hromadnejšie, lebo patrí medzi najrozšírenejšie a najhojnejšie druhy rýb. V ostatnom čase sa s obľubou ukrýva pod previsnutými brehmi a medzi koreňmi stromov.

Hlava široká a ústa veľké, veľké, terminálne, pri pohľade zospodu oblúkovité siahajúce po predný okraj očí; Análna (podchvostová) plutva a brušné plutvy typicky červené alebo oranžové; Análna plutva zaokrúhlená, pričom jej zadný okraj je vypuklý; cípy plutiev zaoblené; chvostová plutva černastá. Má veľké šupiny ohraničené, obrúbené tmavým pigmentom vytvárajúcim na tele tmavé sieťovanie. Chrbát má sivý až sivozelený, boky striebristé. Samice sú mohutnejšie ako samce. Samce v dobe neresu majú drobnú neresovú vyrážku na vrchnej časti hlavy a žiabrových viečkach.

Od ostatných druhov jalcov sa dá ľahko odlíšiť podľa vypuklého okraja análnej plutvy.