Na túru s Naturou

Atlas živočíchov

Vysvetlivky

diviak lesný Sus scrofa

Skupina biotopov

  • lesné

Výskyt počas roka:

  • jar
  • leto
  • jeseň
  • zima

Aktivita počas dňa:

  • svitanie
  • súmrak
  • noc

diviak lesný (Sus scrofa)

Pôvodne sa vyskytoval iba vo väčších lesných (predovšetkým listnatých a zmiešaných) oblastiach, dnes je rozšírený aj v kultúrnej krajine s roztrúsenou zelenou. Pária sa v novembri - decembri a po 118-120 dňovej gravidite samica vrhá 2-8 mláďat. Pripraví si ležovisko v húštine, kde ostáva s mláďatami 10 dní. Potom ich vodí v blízkosti ležoviska, pričom si mláďatá hľadajú potravu. Pred nepriateľom ich zúrivo bráni. Dojčí ich asi 2 mesiace. Mláďatá pohlavne dospievajú okolo 18.-20. mesiaca. Pohlavný dimorfizmus samcov (kly, dozadu sa zvažujúci chrbát) sa prejavuje už v 15. mesiaci života. V poľovníckej reči sa diviakom ho­vorí "čierna zver". Vodcom skupiny je samica - matka mladých diviačikov. Ostatné zvieratá sa viac alebo menej pripájajú ku skupine. V čriede často zostávajú aj mladé z minulého roku, až kým pohlavne nedospejú. Kance sa pridružujú ku skupine príležitostne bez toho, že by sa podieľali na starostlivosti o potom­stvo. Prvýkrát sa pripájajú k čriede s nástu­pom obdobia rozmnožovania. Sú typické všežravce, zožerú všetko čo nájdu - korienky, semená, plody, hľuzy, rôzne poľné plodiny, drobné živočíchy a zdochliny. Škody môžu napáchať na poľných plodinách. Úžitok prinášajú lesu kyprením opadanky a účinným ničením drobných zemných cicavcov a škodlivého hmyzu. Okrem toho sú významnou lovnou zverou. Z diviaka boli vyšľachtené domáce formy ošípaných.

Trus

Oválne alebo pozdĺžne bobky, na jednom konci často zahrotené, uložené jednotlivo alebo stlačené do agregátov, na jeseň a v zime sa výkaly rozpadajú na tvrdšie podlhovasté hrudky zdeformované do nepravidelného pagáčovitého alebo valcovitého tvaru s priemerom až do 7 cm podľa veľkosti jedinca; obsahujú nestrávené časti rastlín a hmyzu; v letnom období, keď v potrave prevládajú vodnaté časti rastlín, je trus beztvarý, ktorý trochu pripomína konský, ale je menší; trus v čerstvom stave je lesklý, čierno-zelenkastý alebo tmavo hnedý, po vysušení vybledne. Niekedy je trus beztvarý pripomínajúci menšie kravské lajno, zložené je z nestrávených častí rastlinnej i živočíšnej potravy.

Odtlačky

Ratice a ratičky odtlačené v slede šľapají kráčajúceho jedinca

V stope diviaka sú vytlačené štyri prsty, teda okrem ratíc aj paratice, ktoré presahujú šírku ratíc; stopa je 4 - 6 cm široká; dĺžka kroku je 33 - 43 cm a šírka rozkroku 10 - 20 cm; tvarom sa podobá jelenej, avšak pre kratší krok a najmä výrazné vytlačenie paratíc je veľmi výrazná; len pri pokojnej pomalej chôdzi zanecháva aj pozorujeme takmer dokonalé dvojšľapy (samec 3 - 8 cm, samica 3 - 6,5 cm).

Prítomnosť diviaka prezrádza aj odretá kôra na kmeni hrubšieho stromu. Na zodratých miestach je nalepená hlina a tuhá hnedočierna dlhá srsť asi do výšky 1 metra.

Sú nočnými a súčasne typickými stádovými živočíchmi. Iba staré samce - kance žijú samotársky. Cez deň ležia na chránených močaristých miestach. Jednotlivé sku­piny majú svoje pevné stanovište, najmä ak nie sú veľmi vyrušované alebo prenasledova­né. Tu trávia deň, odpočívajú v úkrytoch alebo sa bahnia. S príchodom večera diviaky ožívajú a vydávajú sa za nočným vyhľadávaním po­travy. Opatrne sa približujú k okraju lesa, vždy istiac na všetky strany. Pohybujú sa mimo­riadne ticho, a keď niečo zavetria, s veľkým hrmotom sa vrhajú do podrastu. Ak je nedo­statok potravy, dokážu prejsť veľké vzdiale­nosti, až kým nenájdu lepšie podmienky. Pri behu väčšinou kľučkujú alebo ľahko klusajú. Zväčša vydržia bežať iba niekoľko sto metrov. Vedia veľmi dob­re plávať, a preto osídľujú aj ostrovy v širo­kých tokoch alebo na jazerách. Na miestach, kde sa nachádzajú bohaté potravné zdroje, sa niekedy zhromaždí väčšie množstvo diviačej zveri. Tak je to napríklad v Podunajsku v čase úrody žaluďov. Zrakový zmysel naproti tomu hrá u divia­kov podradnú úlohu. Majú malé oči, takže vi­dia dosť zle. Spoliehajú sa predovšetkým na sluch a citlivý predĺžený nos. Rypák im slúži aj na vyhrabávanie potravy. Odpočívajú spolu, otierajú si na­vzájom tvrdú srsť a čistia sa. Často si líhajú tak tesne k sebe, že je ťažké rozoznať jednot­livé zvieratá. Prítomnosť diviakov prezrádza aj ich výrazný zápach, ktorý sa za vhodných po­veternostných podmienok šíri aj na väčšie vzdialenosti. Prezrádzajú ich aj miesta, kde si vyrývali potravu.

Samica asi o jednu štvrtinu menšia a ľahšia ako samec (kanec). V Karpatoch dosahujú hmotnosť až 350 kg. Zimná srsť sa farebne odlišuje od letnej, ktorá je popolavá a chýba jej podsada; najtuhšie a najdlhšie štetiny má diviak za hlavou a na chrbte, kde sa môžu naježiť; pĺzne raz za rok v marci až v máji; zimná podsada mu vyrastá koncom leta; mladé prasiatka sú na chrbte tmavohnedé s dvoma svetlými širokými pozdĺžnymi pásmi, ktoré sa postupne do jesene úplne stratia; pre dospelé samce sú charakteristické vybočené očné zuby, vyčnievajúce po bokoch rypáka.

Nezameniteľný s inými druh­mi; pre tmavé sfarbenie ho lesníci nazývajú "čiernou zverou". Jeho sfar­benie kolíše od takmer čiernej, červenohnedej až po svetlohnedú. Sčasti "závisí" farba jeho srsti od farby pôdy v okolí, pretože diviaky les­né sa rady váľajú v bahne.

Hmotnosť: samec 100-200 kg, samica 75-150 kg, Dĺžka tela: 130-185 cm, Výška tela: 80-115 cm, Dĺžka chvosta: 17-26 cm, Dĺžka chodidla (zadná končatina): 30-35 cm, Výška ušnice: 10-13 cm.

Diviaky rozoznávajú každé jednotlivé zviera v skupine a vo vzájomnej väzbe sa udr­žiavajú fučavými, kvičavými alebo krochkavými zvukmi. Majú široký hlasový repertoár, ktorý môže dobrý znalec tejto zveri i významovo rozozná­vať. Čerstvé oderky, zakalená voda a rozrytá pôda nám prezrádzajú ich nedávnu prítomnosť.

Na prehratie tohto obsahu potrebujete najnovší Flash Player