Menší škorec, ktorý zablúdil pred náš dom, nás poriadne vystrašil, ale zároveň doviedol k zaujímavému zisteniu.

Tento spomínaní vtáčik sa zjavil v jedno zimné poobedie. Sedeli sme s mamkou doma a pozorovali ako sa dva škorce (náš a ešte iný ) hádali o strapec jarabiny. Bola to zábava, kým jeden odháňal ostatné vtáky, ten druhý si ukradol bobuľku. A naopak. Mamka povedala, že škorce musia počkať, lebo som ešte nemala domáce úlohy. Odišla som. O takú polhodinku som zišla do kuchyne (odkiaľ máme najlepší výhľad) a čo nevidím, náš škorec leží v snehu a nehýbe sa. Zľakla som sa a zvolala rodinku. S mamkou sme sa zhodli, že sa na neho pôjdem pozrieť bližšie, potom ešte bližšie a ešte o malý kúsok. Bola som od neho len pár krokov. Prizrela som sa lepšie cez fotoaparát a on sa pozeral na mňa a zrazu len brnk. Vyletel medzi konáre jarabiny. Našťastie mu nič nebolo, zobal si tam len nejakú bobuľku. Tak som mu na konárik aspoň napichla kúsok chlebíka. Tento "náš" vtáčik pred nami ešte stále je a stále nás prekvapuje svojimi vylomeninami. Ale o tom až nabudúce.