Na túru s Naturou

Skutok pre mokraď

Rozprávky Miroslava Sanigu

vidlochvost ovocný v atlase živočíchov

Ako motýľ Vidlochvostík skrz-naskrz premokol Text a perokresby: Miroslav SANIGA

Domovom motýľa Vidlochvostíka je lúka v dolinke Olinke. Tam najradšej poletuje z kvetu na kvet a cucá sladučký nektár. Zavše si na chvíľu sadne niekam na trávu, roztvorí krásne zafarbené krídla a nechá sa pohládzať teplými lúčmi Slnka Zlatoviečka. Hovorí sa o ňom, že je najkrajším motýľom celej dolinky Olinky. Nie je však namyslený a pred nikým sa nepretŕča. Ak posedáva niekde s roztvorenými krídlami, nie je to preto, aby ukazoval aký je krásny. Motýľ Vidlochvostík sa totiž veľmi rád vyhrieva na teplých slnečných lúčoch.

            Raz sa Vidlochvostík zatúlal dosť ďaleko, až do stredu lúky. Cítil, ako ho svojimi hrejivými lúčmi pohládza Slnko Zlatoviečko, a tak si nevšímal, čo sa deje na oblohe. Až keď daždivo vyzerajúce oblaky zastreli slnku výhľad na dolinku Olinku, motýľ Vidlochvostík sa spamätal a pozrel hore.

Motýľ Vidlochvostík - vidlochvost ovocný

- Čože, vari sa blíži hrmavica? - zahundral pri pohľade na rýchlo sa blížiace mraky. - Joj, veď ja som voľajako ďaleko zablúdil. Nikde nevidím ani jeden strom. Kde sa len schovám, ak sa naozaj priženie nejaká strašná hrmavica? Keby som tak teraz vedel, ktorým smerom je odtiaľto bližšie k lesu?

Motýľa Vidlochvostíka sa začal zmocňovať strach. Nevedel, kde sa má podieť. Vyletel čo najvyššie nad lúku, ale ani odtiaľ nevidel les. Všade vôkol neho sa rozprestierala len nedozerná lúka. Keď sa popod mraky prvýkrát prehnal blesk,  len sa tak striasol od ľaku.

- To je veru môj koniec. - dumal Vidlochvostík. - Ak si nenájdem nejaký úkryt, dážď mi zmočí krídla a ja zahyniem.

Preto sa dal na bezhlavý let pred hrmavicou. Mával, čo mu krídla stačili, uháňal pred vetrom i dažďom. No aj keď sa snažil zo všetkých síl, búrka ho doháňala. Na lúku už začínali padať prvé slzy dažďa. Stačila jedna, ktorá mu padla na krídelko a motýľ Vidlochvostík sa už aj našiel medzi steblami trávy Avy.

- Tu predsa nemôžem zostať, lebo ma dážď naozaj premočí skrz-naskrz. - nariekal Vidlochvostík. - Ešte skúsim vzlietnuť a nájsť si nejakú skrýšu.

Motýľ Vidlochvostík sa pozviechal a znovu vzlietol do povetria. Mraky však ronili stále viac a viac sĺz. Teraz mu však pomáhal vietor, ktorý ho unášal v náručí pred hrmavicou. Inokedy sa na neho hneval, keď mu bránil ladne si poletovať z kvetu na kvet. Teraz ho však odniesol až k okraju lesa. Len čo si motýľ Vidlochvostík našiel úkryt pod hrubým konárom strýka Buka, spustil sa poriadny lejak.

            - Ak by ma sem nebol zavial vietor, tak by bol so mnou teraz amen. - hovoril si Vidlochvostík. - Aj keď som celkom premokol, Slnko ma vysuší.

            O chvíľu začal po lístí cupotať nielen dážď, ale aj ľadovec.

            - Ale toto, aj krúpy dnes plačú oblaky? - čudoval sa motýľ. - Mal som to ale poriadne šťastie, že ma sem ten vietor zavial. Bez jeho pomoci by som bol niekde na lúke zahynul.

            Hodnú chvíľu potom čierne oblaky ronili okrem dažďových kvapiek, aj guľôčky ľadovca. Motýľ Vidlochvostík čušal pod konárom strýka Buka bez pohnutia. V nijakom zátiší dolinky Olinky nebolo počuť ani živú dušu. Všetky stvorenia Prababičky Prírody sa poschovávali do skrýš, aby ich ľadovec neporanil. Len chúďatká kvety a stromy nemali kde svoje hlávky schúliť a museli si vytrpieť boľavé údery zmrznutých guľôčiek.

            Keď sa oblaky a mraky vyplakali, v lesnom zátiší dolinky Olinky sa na chvíľu objavila hmla. Tá sa však v horúcich pohľadoch Slnka Zlatoviečka postupne vytratila. Ako prvé sa odvážili opustiť svoje skrýše vtáčiky. Od radosti, že prečkali hrmavicu, začali krásne pospevovať. Potom sa povyťahovali zo svojich podzemných dier aj myši, ryšavky a jašterice. Aj kvety sa začali postupne roztvárať. Spolu so stromami však stonali, lebo ich ľadovec veľmi poudieral. Až potom čo sa hmla načisto rozplynula v pohladeniach Slnka Zlatoviečka, vyšiel motýľ Vidlochvostík na konár a rozostrel svoje krídla.

Červienka Plačkulienka - slávik Červienka

Keď ho tam uvidela červienka Plačkulienka, prihovorila sa mu: - A teba vari premočil dážď, keď sa ti všetky farby na krídlach pozlievali? Keby som ťa nepoznala podľa krídel, tak by som si ťa určite zmýlila, motýľ Vidlochvostík.

- A veľmi sa mi tie farby pomiešali, červienka? - pýtal sa jej motýľ, - Ja si sám dobre na krídla nevidím.

- A veruže poriadne, - odvetila Plačkulienka. - Prababička Príroda vám ich mala zafarbiť takými farbami, ktoré sa v slzách dažďa nerozpúšťajú. My vtáčiky sa nemusíme báť, že by nám dážď alebo voda v bystrine Rine odfarbia perie.

- Nie, prababička Príroda nie je na vine, že sa mi farby na krídlach pozlievali, - odvetil motýľ Vidlochvostík. - Ona nám nedovolila poletovať, keď oblaky a mraky ronia svoje mokré slzy. My smieme lietať v dolinke Olinke len vtedy, keď je pekne. Len vtedy majú aj kvety roztvorené kalíšky.

- A prečo si potom dnes poletoval vonku a nechal sa dažďom skrz-naskrz premáčať? - vyzvedala červienka Plačkulienka.

- Zatúlal som sa ďaleko na lúku a nevšímal si, čo sa deje na nebi, - odpovedal motýľ Vidlochvostík. - Kým som sa spamätal, už bolo neskoro. Odteraz sa mi však už nikdy nestane, aby som sa nechal hrmavicou takto prekvapiť.

- To môžeš byť ešte rád, že si živý a zdravý, - podotkla červienka. - Keď mraky vystúpia vysoko k modrej oblohe, ronia takéto ľadové guľôčky.          

Motýľ sa musel nechať dlho pohládzať teplými lúčmi Slnka, kým ako tak obschol a mohol zase poletovať. Aj keď krídla už nemal tak prekrásne zafarbené, tešil sa, že tú strašnú hrmavicu vôbec prežil. A vetru, ktorý dovtedy nemal vôbec rád, ďakoval za svoj život.

Táto udalosť prekvapila viacero motýľov, nielen Vidlochvostíka. Po búrke lietali Dolinkou Olinkou,  no stvorenia prababičky Prírody ich nepoznali. Akoby aj mohli, keď mali farby na krídlach pozlievané. Ba podaktoré mali krídla načisto odfarbené. No a našli sa aj také motýľe, ktorým ľadovec krídla načisto zničil. Nemali ich pekné hladučké, ale kostrbaté, zubaté a poolamované. Nehanbili sa však ukázať na oči ostatným podnájomníkom dolinky Olinky, pretože boli prenesmierne šťastní, že prečkali tú strašnú hrmavicu. Od toho nepríjemného zážitku si už motýľ Vidlochvostík na lúke nepoletoval len tak bezstarostne. Aj keď na nebi nebolo ani jedného mraku, každú chvíľu sa pozeral na Slnko Zlatoviečko, či sa okolo neho niečo podozrivé nedeje. Potom ho veru už nikdy v živote neprekvapil dážď ďaleko od úkrytu.