Na túru s Naturou

Rozprávky Miroslava Sanigu

sojka škriekavá v atlase živočíchov

Prečo sojka Škriekavka nevie vysloviť spoluhlásku „r“ Text a perokresby: Miroslav SANIGA

Keď prababička Príroda stvorila vtáky, naučila ich všetky aj spievať. Také pekné operené stvorenia nemohla predsa nechať poletovať v zátišiach dolinky Olinky nemé. So sojkou Škriekavkou však mala veľa práce, kým ju naučila vysloviť len jedno slovo - „kššš“. Viac sa sojke nepodarilo, nech sa snažila, ako len vládala. Veľmi sa chcela naučiť keď nie už pekne spievať, tak aspoň vysloviť čisto spoluhlásku „r“.

            - Keď nebudem vedieť pekne vysloviť spoluhlásku „r“, tak nebudem môcť ani kŕkať ako orešnica Alica alebo vrana Krákajka, - smútila sojka Škriekavka. - Ako jediný vtáčik budem poletovať lesným zátiším nemá.

            - Ešte nie je nič stratené, - povzbudzovala sojku Škriekavku prababička Príroda. - Musíš byť trpezlivá a usilovne cvičiť.

            - Ale kde cvičiť, keď ma na tete Jedli každý počuje, - ponosovala sa sojka. - Nemám sa kde uchýliť, aby ma tam nikto nepočul ako sa zajakávam.

            - Poradím ti, sojka Škriekavka, - odvetila jej prababička Príroda. - U strýka Buka je prázdna bútľavina. Tam môžeš trénovať, koľko len chceš a čo len chceš, nikto ťa nebude počuť.

            - Dobre, ale poraď mi, ako si mám cvičiť jazyk, aby som sa to naučila? - pýtala sa sojka Škriekavka.

            - Pri vyslovovaní spoluhlásky „r“ musíš opierať jazyk o podnebie zobáka. Jednoducho musíš stále „ŕŕŕkať“, - radila sojke prababička Príroda.

            Keď sa sojka vrátila od prababičky Prírody, zaletela hneď k strýkovi Bukovi a začala s cvičením. Lietala tam každý deň, no pokrok bol veľmi malý.

 

            Raz ju tam uvidel zvedavý dudok Chocholúšik, ktorý sa jej hneď opýtal: - Čo to tam tej bútľavine toľko rozprávaš?

            - Ale len tak si tu skúšam spievať, - odvetila sojka.

            - Čo mi to tu rozprávaš, odkedy vieš ty spievať? - uštipačne sa jej pýtal dudok. - Veď ty nevieš vysloviť ani len spoluhlásku „r“!

            Sojka sa zahanbila a povedala: - Neviem, ale učím sa to a možno mi to už čochvíľa pôjde. Nehanbím sa za to, že mi to nejde. Mám prikrátky jazyk, aby som to vedela tak pekne vysloviť ako orešnica Alica alebo vrana Krákajka.

            - Veď ja sa ti neposmievam, - pokračoval zmierlivejšie dudok Chocholúšik. - Niektoré vtáčiky nevedia vysloviť iné spoluhlásky a nehanbia sa za to. Ani ty sa nemusíš hanbiť. Pozri, húska Zuzka vie len syčať, krutihlav Sipkáč vie len sipieť, sovy zase len húkajú. A ja dudok len dudrem.

Po tomto povzbudení od dudka Chocholúšika sa sojka Škriekavka už nehanbila cvičiť výslovnosť aj v náručí tety Jedle. No aj keď sa snažila, nikdy sa nenaučila vysloviť pekne spoluhlásku „r“. Mala skrátka prikrátky jazyk. A tak namiesto „kŕŕkania“ stále len „kšška“. Je to dobre, lebo keby volala rovnako ako orešnica Alica, potom by ich nikto v lesnom zátiší dolinky Olinky podľa hlasu nerozoznal.