Na túru s Naturou

Skutok pre mokraď

Rozprávky Miroslava Sanigu

rybárik riečny v atlase živočíchov

O rybárikovi Veľkozobáčikovi Text a perokresby: Miroslav SANIGA

Rybárika Veľkozobáčika zaodela prababička Príroda do nádherného peria. Chrbát a krídla mu zdobí lesklé modrasté perie, bruško má vyfarbené dohneda. Krídla a chvost má krátke a preto lieta priamočiaro a rýchlo. Keďže sa živí maličkými rybami, nemôže bývať nikde inde ako pri bystrine Rine. Tam ho poznajú všetky vtáčiky a zvieratá. Najčastejšie ho môžu vidieť trpezlivo posedávať niekde nad bystrinou, kde striehne na malé nepozorné pstruhy. Ako skamenený dokáže sedieť nad vodou, len aby ho ryby nezbadali. Keď sa nejaká pozabudne a vypláva vysoko pod hladinu, tak za ňou vyrazí ako blesk. Strmhlavým letom sa ponorí do bystriny Riny. Avšak nie vždy je jeho útok úspešný. Ryby sa potom rozpŕchnu a hodnú chvíľu sa ukrývajú pod kameňmi, kým sa opovážia vyplávať zase na hladinu.

Rybárik Veľkozobáčik - rybárik riečny

Raz lovil rybárik Veľkozobáčik v tichej zátoke bystriny Riny. Veľmi sa mu nedarilo, lebo na hladinu sa z jasnej oblohy usmievalo Slnko Zlatoviečko a tak sa na hladine odrážal jeho obraz a žiadne ryby. Opodiaľ postávala volavka Dlhonôžka v hlbšej vode, podivne sa hrbila a rozprestierala veľké krídla. Rybárik Veľkozobáčik ju ešte v takejto podivnej póze nevidel.

- Čože sa ti stalo, volavka Dlhonôžka, keď tam tak smiešne postávaš? - spýtal sa jej.

- Nič sa mi nestalo, - odvetila volavka Dlhonôžka. - Rozprestretými krídlami si tienim, aby sa mi z hladiny neposmievalo Slnko Zlatoviečko, a mohla som uloviť nejaké ryby. Nesmiem sa však hýbať, aby ma nezbadali. Musím stáť ako socha, aby si mysleli, že som nejaký suchý konár.

- Tebe sa loví, keď si môžeš veľkými krídlami tieniť, ale čo ja? - povzdychol si rybárik. - Ja mám krátke krídla na to, aby som si nimi mohol zatieniť pohľad Slnka Zlatoviečka.

- Ľahká pomoc, - odvetila volavka, - Keď sa posadíš tamto pod vŕbu Smutnoočku, tak ti zatieni pohľad Slnka Zlatoviečka ona sama.

- No vidíš, to mi vôbec nenapadlo, - priznal sa rybárik Veľkozobáčik. - Pritom keď prší, tak vždy posedávam pod vŕbou Smutnoočkou, pretože tam nikdy neprší a ja môžem pokojne loviť. Na hladinu rozvlnenú dažďom sa mi zle pozerá.

Rybárik Veľkozobáčik poslúchol radu volavky a posadil sa na najspodnejšiu vetvu vŕby Smutnoočky. Tentokrát nemusel dlho vysedávať, lebo jeden nepozorný pstruh sa opovážil vplávať priamo pod vŕbu. Veľkozobáčik nelenil a rýchlosťou blesku sa ponoril do bystriny Riny. Voda len tak vyšpliechla na všetky strany. O chvíľu sa rybárik vynoril spod hladiny s úlovkom v zobáku. Malý pstruh sa metal zo všetkých síl, avšak zo silného zovretia rybárikovho zobáka už nebolo cesty späť.

            Rybárik Veľkozobáčik potom s úlovkom odletel do svojho hniezda, ktoré si vyhĺbil v hlinitom brehu. Na okraji diery už na neho čakali hladné mláďatká. Nakŕmil prvé, no päť ďalších hladných rybárčiatok čakalo na svoj prídel potravy. Nezostávalo nič iné, len zase zaletieť pod vŕbu Smutnoočku a trpezlivo čakať na vhodnú príležitosť, kedy sa nejaký malý pstruh pozabudne a vypláva na hladinu.