Na túru s Naturou

Skutok pre mokraď

Rozprávky Miroslava Sanigu

kukučka jarabá v atlase živočíchov

Ako kukučiatko Úbožiatko nespoznalo svoju mamu Text a perokresby: Miroslav SANIGA

Kukučka Lenivka sa nenaučila uviť si vlastné hniezdo a starať sa o svoje potomstvo. A tak ak nechce, aby jej rod v dolinke Olinke vyhynul, musí znášať vajíčka do hniezd iných vtákov. Spolieha sa na to, že jej vajíčko iné vtáčiky medzi svojimi nespoznajú a vysedia. Takto sa jej obeťou stáva červienka, vrchárik, trasochvost i ľabtuška.

            Raz kukučka Lenivka podvrhla jedno vajíčko aj do hniezda penici Anici. Kukučka využila krátku chvíľu, keď sa penica Anica vzdialila od hniezda. Rýchlo k jej piatim vajíčkam zniesla aj svoje. Tŕpla, či ju nejaký iný vtáčik neuvidí a neprezradí. Ale v tej chvíli sa nezdržiaval v okolí žiadny iný vtáčik. Keď sa penica vrátila na svoje hniezdo, v náhlosti si nevšimla, že jej v kolíske pribudlo jedno vajíčko. Aj keď sa veľmi ponášalo na jej vajíčka, predsa len pri pozornejšom skúmaní bolo vidno rozdiel. Penica si však rozdielne sfarbenie nevšimla a zasadla spokojne aj na vajíčko, ktoré jej podhodila kukučka Lenivka.

 

            Kukučiatko Úbožiatko sa vyliahlo z vajíčka ako prvé. Keď penica odletela z hniezda, kukučiatko povyhadzovalo z neho všetky ostatné vajíčka. Tak mu to prikazoval vrodený pud sebazáchovy. Keď sa Anica vrátila aj so svojim partnerom k hniezdu, nechcela veriť vlastným očiam. Pod ich kolískou ležali porozbíjané vajíčka.

            - Ako sa to len mohlo stať? - nariekala Anica pri pohľade na porozbíjané vajíčka.

            - Možno sa tadiaľto prehnal vietor a vajíčka z hniezda vypadli, - vravel jej partner. - Už sa nedá nič robiť. Aspoň nám zostalo jedno mláďatko, o ktoré sa budeme môcť starať.

            - Už viem, čo sa stalo! - zvolala uplakaná Anica. - To bude robota kukučky Lenivky. Toto mláďatko nie je vôbec naše. Je to určite malá kukučka.

            - A čo chceš s ňou urobiť, ak je to naozaj tak ako hovoríš? - pýtal sa jej partner.

            - Už ju nenecháme zahynúť, - odvetila penica. - Aj keď je to cudzie mláďa, vychováme ho. Vlastných detí sme sa nedočkali, a tak sa postaráme aspoň o toto kukučiatko Úbožiatko.  Veď ono vlastne nemôže za to, že jeho mama je horšia ako macocha.

            A tak penica Anica spoločne so svojim partnerom vychovávali nevlastné mláďatko. Kukučiatko Úbožiatko rástlo ako z vody. Náhradní rodičia ho vzorne kŕmili a tak nečudo, že o pár dní už bolo omnoho väčšie ako oni.

            - Dobre som ja vedela, že nás Lenivka voľakedy okabátila, keď som ešte sedela na vajíčkach, - povedala raz penica Anica.  - Je to kukučiatko.

            - Ak bude takto ďalej rásť, tak nám vypadne z hniezda, - upozornil penicu Anicu jej partner. - Už teraz si jej musím sadnúť na chrbát, aby som ju nakŕmil do širokého zobáka. - Poviem ti, ja mám veru strach, že ma zavše celú tým širokánskym zobákom prehltne, - priznala sa penica. - Keď ju kŕmim, tak mi trčí len chvostík z jej širočizného zobáka.

Kukučka Lenivka - kukučka jarabá

Raz sa prišla potajomky pozrieť na svojho potomka aj samotná kukučka Lenivka.

- Ako sa mi máš, moja malá? - prihovorila sa kukučiatku.

- A ty si kto, teba vôbec nepoznám? - spýtalo sa prekvapené kukučiatko.

- Čo ma vari nepoznáš? - čudovala sa kukučka. - Ja som predsa tvoja mama.

- Ty že si moja mama? - zháčilo sa kukučiatko Úbožiatko. - Ja mám inú mamu. Tá je menšia a má peknú hnedú čiapku na hlave. A môj ocko má zase čiernu čiapku.

- Ale to nie sú tvoji skutoční rodičia, - vysvetľovala kukučka Lenivka. - To sú len tvoji pestúni, ktorí ťa vychovávajú. Tvojou pravou mamou som ti ja, kukučka Lenivka. Ja som zniesla vajíčko do ich hniezda a tam si sa vyliahla. Pozri sa na seba, ako sa na mňa ponášaš.

            - Ty nie si nijaká moja mama! - zvolalo kukučiatko. - Keby si bola mojou naozajstnou mamou, tak by si sa o mňa starala.

            V tom sa pri hniezdočku objavila penica s partnerom. Keď ich kukučka Lenivka zbadala, dala sa na bezhlavý útek. Bála sa, že zbuntošia ostatné vtáčiky lesného zátišia a začnú ju nahánať. Všetky vtáčiky o jej lenivosti veľmi dobre vedia a neznášajú, keď sa obšmieta okolo ich hniezd.

            - Mamička, otecko, ako dobre, že ste už tu! - zvolalo Úbožiatko. - Tamto ten vtáčik mi hovoril, že je moja pravá mama a vy že ste len moji pestúni. Však to nie je pravda?

            Penica Anica s partnerom sa navzájom pohľadmi spýtali či kukučiatku prezradia pravdu, alebo ju nechajú ďalej žiť v predstavách, že oni sú jej pravými rodičmi. Naznačili si, že ju nebudú klamať.

            - Raz sa pravdu o sebe musíš aj tak dozvedieť, - začala penica Anica.  - Je to naozaj tak, ten vták, ktorý sa s tebou rozprával, bola tvoja pravá mama kukučka Lenivka. Ona nám zniesla do hniezda vajíčko, z ktorého si sa vyliahlo ty. Len čo si sa vyliahlo, povyhadzovalo si všetky naše vajíčka z hniezda. A tak sme prišli o vlastné deti. Zostala si nám na len ty. Čo sme mali robiť. Nedalo nám, aby sme ťa nechali zahynúť. A tak sme ťa vychovali.

            - To mi je veľmi ľúto, - ospravedlňovalo sa kukučiatko Úbožiatko. - Ja však za to nemôžem, mám to vrodené v sebe, aby som si vyčistilo hniezdo, v ktorom sa vyliahnem.

            - To nič, - povedala penica. - Ty za nič nemôžeš. Tebe samému je naše malé hniezdo pritesné. Kdeže by sa vedľa teba pomestili ešte i naše mláďatká? Všetko to má na svedomí tvoja pravá mama, ktorá je však lenivá, aby si sama uvila hniezdo a vychovávala svoje vlastné deti.

- Ty si moja skutočná mama, - zvolalo kukučiatko Úbožiatko. - O takú macošskú mamu Lenivku, ktorá o mňa nestojí a zverí ma do opatery iným vtáčikom, ani ja nestojím. Každá správna mama sa má predsa v prvom rade starať o svoje deti a nie si lietať len tak bezstarostne po lese. Ja nebudem znášať vajíčka do hniezd iných vtáčikov. Sama sa budem starať o svoje potomstvo. Veď to musí byť krásne, keď sa rodičia dočkajú tej chvíle, kedy sa im vyliahnu z vajíčok maličké holiatka.

A tak penica Anica s partnerom vychovali vzorné kukučiatko Úbožiatko. Stala sa z neho jediná kukučka, ktorá sa naučila sama pliesť hniezdo i sa vzorne starať o svoje potomstvo. A ostatné vtáčiky v dolinke Olinke sa nemuseli obávať, že im niekedy potajomky podvrhne do hniezda svoje vajíčko.