Na túru s Naturou

Skutok pre mokraď

Rozprávky Miroslava Sanigu

krkavec čierny v atlase živočíchov

Čo bolo príčinou, že krkavcovi Krákavcovi zvýšilo len smútočné rúcho Text a perokresby: Miroslav SANIGA

V skalnom brale Čierneho kameňa býva spolu s murárikom Šplháčikom, vrchárkou Hanblivkou, sokolom Ostropazúromorlom Ostrodrapom aj krkavec Krákavec. Poznajú ho nielen jeho spoluobyvatelia zo skál, ale aj všetky zvieratká a vtáčiky v dolinke Olinke. Aj keď si krkavec s partnerkou stavajú hniezdo na skalnej polici Čierneho kameňa, potravu si hľadajú vo všetkých zátišiach dolinky Olinky. Partneri krkavce lietajú vždy a všade spolu. Len keď samička vysedáva vajíčka a zahrieva holiatka, potuluje po okolí krkavec Krákavec sám.

Jeden horúci letný deň, posedával čierny krkavec Krákavec v chládku pod skalným previsom. Murárik Šplháčik, ktorý prelietaval okolo, si smutného krkavca Krákavca povšimol a prihovoril sa mu: - A čože tu v chládočku taký skormútený postávaš?

 

            - Chcel som sa sem ukryť pred horúcim kúpeľom Slnka Zlatoviečka. - odvetil krkavec Krákavec.

            - A vari ti je tak horúco, že ti prekážajú teplé pohľady Zlatoviečka? - čudoval sa murárik Šplháčik. - Mne sa teraz lieta celkom príjemne.

            - Teba však prababička Príroda neobliekla do takéhoto čierneho rúcha ako mňa, - odvetil mu krkavec Krákavec. - Keby si si len na chvíľočku odel čierne perie, potom by si pocítil, ako naň praží Slnko Zlatoviečko. Čierne perie sa pri pohľadoch Slnka rozohreje viac ako tvoje sivé.

            - No vidíš, tebe je prihorúco a ja si zavše zaletím tuto, na moje obľúbené miestečko, aby som sa vykúpal v horúcom kúpeli Slnka Zlatoviečka, - vravel murárik Šplháčik. - Tebe je teraz horúco, ale  v zime, keď Zlatoviečko nemá také pálivé pohľady, ti je určite teplejšie ako mne.

            - To máš pravdu, - prikyvoval krkavec Krákavec. - Teraz by som sa však najradšej okúpal v nejakej ľadovej vode. Alebo keby som si tak mohol vymeniť s labuťou Snehulienkou jej biele perie. Tej nie je veru teraz tak horúco ako mne.

            - Ozaj, a prečo teba vlastne prababička Príroda zaodela celého-celučičkého do čierneho smútočného rúcha? – vyzvedal ďalej murárik. - Keby ti bola aspoň zobák a nohy namaľovala inou farbou ako bocianovi Klepkáčikovi z dolinky Olinky. Ale keď už aj nie nohy, tak aspoň oči ti mohli svietiť bielou alebo žltou farbičkou.

            - So mnou to bolo tak, - začal rozprávať krkavec Krákavec. - Pamätám si, že som prišiel k prababičke Prírode spolu s labuťou Snehulienkou posledný. Prababičke Prírode však zostalo už len trocha čiernej farby a o niečo viac bielej. Keď nás dvoch uvidela, len zalomila rukami. Nevedela, ako nás má vlastne zafarbiť. Keďže žiadnych dvoch vtáčikov nezafarbila narovnako, nechcela to urobiť ani nám. Chvíľku rozmýšľala a potom rozhodla.

            - Ako to urobila? - vyzvedal nedočkavý murárik Šplháčik.

            - Keďže čiernej farby jej zostalo menej,  ušla sa mne, lebo som bol menší, no a labuť zafarbila zase celú nabielo, len zobáčik jej zvýraznila červenou.  - Ako dobre, že som sa ja k prababičke Prírode ponáhľal, keď farbila vtáčikom perie, - pomyslel si murárik Šplháčik v duchu, odlietajúc zo skaly od krkavca. - Vtedy mala ešte všetky farby, a tak mi mohla skrášliť krídla bielou, čiernou i červenou. Možno by som i ja bol tak obišiel ako krkavec Krákavec alebo labuť Snehulienka, ak by som bol otáľal a zaletel za ňou posledný. Nechcel by som veru mať na sebe len čierne alebo biele perie.